Je to už vyše roka, čo sa do mojej hlavy prvýkrát dostala myšlienka, že na to vegánstve predsalen čosi je. Možno sa tie zvieratá vo veľkochovoch naozaj nemajú dobre. Možno má tá krava rovnako komplikované city ako pes, ktorého milujem ako ďalšieho malého brata. Samozrejme ide o úplne iný vzťah, ale po odsťahovaní sa od rodičov mi ten chlpáč naozaj chýbal. Ajkeď moje dôvody boli hlavne zdravotné a experimentálne, nakoniec som prevzala hlavne etickú filozofiu vegánstva.

Jednou z najzaujímavejších zmien, čo som na sebe zaznamenala, keď som po svojich dvoch striktne veganských mesiacoch zaznamenala, bol pohľad na jedlo. Kedykoľvek vidím na tanieri mäso, myslím na to zviera, ktoré kvôli tomu umrelo. A nielen umrelo, ono trpelo celý život a potom bez zarovania, bez utešovania svojimi blízkymi za obrovského stresu a kriku vykrvácalo, aby ho niekto mohol zjesť. A nielen mňso, ale aj mlieko vo mne zachováva ten pocit zodpovednosti za osud tvora, ktorý sa narodil len pre to, aby slúžil. Aby bol otrokom. Menej ako otrokom, veď otrokov sme po smrti nejedli, aspoň takú úctu od nás mali. Nevravím, že keď som hladná, tak si v menze nedám jedlo, v ktorom sú použité trebárs vaječné cestoviny, ale chladnou ma to nenechá.

Ďalšou kapitolou samou o sebe sú, ako ich rada volám, štvornohý spolubývajúci. Ako malá som zvieratká vnímala skôr ako živých plyšákov. A keď ten pes nebol na maznanie, tak mal svoju prácu, napríklad strážiť dom, a my deti sme sa k nemu nepribližovali. Rovnako aj mačiatka u na dedine existovali pre naše potešenie. Prvý chlpetý tvor, ktorého som začala vnímať ako samoztatnú osobnosť bol až králik, ktorého sme s priateľom priviezli domov pre skoro tromi rokmi. Hlavným dôvodom bolo asi to, že zblíženie sa s tvorom, o ktorom celá rodina vtipkovala ako o budúcom obede, bolo emociálne silnejšie ako u mačiak a psov, ktoré sa v našej spoločnosti skrátka nejedia. Až vtedy, keď som akceptovala králika ako tvora s vlatným názorom a náladou, mohla som si uvedomiť skutočnú hodnotu tvorov, ktoré žijú v našich domácnostiach.

Mačku ani psa by nikto z nás dobrovoľne nezjedol, ale stále im dávame pociťovať to, že sú naším majetkom a že sú tu len preto, že sme niekomu zaplatili za to ich existenciu. Či už si kupujeme maznáčika alebo strážneho psa, má to svoj účel. Rovnako ako farmár si kúpi sliepku na to, aby mu znášala vajcia, kupujeme si psy preto, aby sme neboli samy, aby tu bol niekto, kto je tu vždy pre nás. Kupujeme si tvory za účelom toho, aby nás milovali, ale zabúdame ne to, že aj oni majú svoje potreby a nálady. A najviac to vidno práve na takom tvorovi, ako je náš štvornohý spolubývajúci. Pretože nazvať ho našim králikom v sebe podľa mňa neskrýva podstatu nášho vzťahu, ajkeď sme zaňho pôvodne zaplatili preto, aby sme neboli sami.

Treťou a asi najdôležitejšou zmenou, ktorá zahŕňa aj predošlé dve, bolo naučiť sa nazývať veci pravým menom. Tak ako sójové mlieko nemá s mliekom nič spoločné a hovädzie mäso je krava, tak aj ublíženie človeku je ublíženie a lož je lož. Po tom, ako som si uvadomila, že skrývať sa za nejaký príbeh o šťastných kravičkách je podvod, naučila som sa byť úprimná aj sama k sebe. A k ostatným. Keď niekomu nechcem niečo povedať, nechcem mu klamať a hmliť a zavádzať polopravdami, najjednoduchšie je priznať farbu a povedať pravdu. Je dôležité byť úprimný nie len sám k sebe, ale aj k ľuďom, na ktorých nám záleží. Držať sa svojich hodnôt a nezľahčovať veci len preto, že môžme, je asi najdôležitejšia lekcia, čo mi vegánstvo za posledný rok dalo.