Evina myseľ sa pomaly zapĺňala istotou poznania. Jej osobný život zlyhal. S manželom nežila už vyše pol roka. Aj napriek tomu sa snažila byť voči nemu nesmierne tolerantná. Celý čas odluky ponechávala mužovi pomyselne pootvorené dvere. Nedokázala ho razom vymazať. Karol sa však pohyboval v inej životnej dimenzii. Po jej demonštratívnom odchode zo spoločnej domácnosti hral chvíľu urazeného. Zostala mu ešte mama. Vlastná žena chýbala leda po večeroch, keď vypínal monitor milovaného PC. Len počas tmavých nocí pociťoval prázdnotu. Po čase aj tú ľahko nahradili priatelia. Evine konanie nechápal. Podozrieval ju z nevery, vyčítal zmenu v jej správaní. Zmohol sa len na telefonáty. Nakoniec aj tie začali pomaly rednúť. Bola to dosť úbohá snaha o znovuobnovenie spolužitia.

Eva celých osem rokov pokorne potláčala svoje pocity. Trpezlivo sa prispôsobovala svojmu manželovi a jeho zostarnutej matke. Stávalo sa pravidlom, že jej požiadavky sa už v ich zrode potláčali do úzadia. Zosmutnela. Očividne chradla a vnútorne sa trápila. Čoraz viac sa schovávala do krehkej ulity. Trápili ju chronické migrény. Bolesti hlavy sa stupňovali čoraz viac. Záchvaty sa objavovali častejšie. Ich byt bol neustále ponorený do sivého, cigaretového dymu. Nakoniec sa predsa len odhodlala k činu. Razantne zmenila prostredie. Odišla. Svoj odchod svojmu mužovi vysvetľovala. Tváril sa, že mu to nevadí.

Karol ju vôbec nepochopil. Stával sa z neho čudák. Nemienil zmeniť svoje správanie a nesprávne návyky. Naopak, začínal sa ľutovať. Túžil byť ešte šťastný a milovaný. Videl len seba a svoje potreby. Dvojica sa dostala do slepej uličky. Muž sa snažil donútiť ženu k rozvodu. Jeho predstavy boli: „Podaj si žiadosť Ty! Ty si predsa odišla!“ K skutočným príčinám jej rezignácie sa už nedostal. Odmietal ich rešpektovať. A Eva mu dávala stále šancu. Nepochopil...