hlavou mi bludia miliony myslienok a ani jedna sa neunuva najst si svoje miesto.
Mala by som sa seriozne zamysliet nad pracou o dopyte a ponuke, alebo by som mala ist na seminar (ktory uz aj tak beznadejne nestiham) alebo sa rozhodnut, ci chcem a stoji mi za to ist na prednasku z business environment.
Namiesto toho sa opieram o dlane, hladim cez presklenu stenu a zaplavujem mozog ’duchaplnymi’ uvahami. Chcem ist domov. Chcem sa vratit k niecomu, co mi tak velmi chyba a co tu neviem najst. Akysi pokoj? Alebo je to rovnovaha? Alebo Boh?
Zije sa mi rychlo. Den za dnom ubiehaju, tazkopovedat, ze v monotonnom slede. Skor naplnene akcnostou. Aby toho nebolo malo, blizia sa Vianoce. Hm. Darceky? Vyzdoba? Strom? Ani jedno a len sa niekam po tichucky rozplynut a nechat samu seba upadnut do zabudnutia?
Vsetko okolo mna mi pripada ako nahananie sa za materiou, niecim uchopitelnym, zaplatitelnym...Rano som pozorovala krajinu z okna vlaku, akoby som ju videla prvykrat. Bola krasna. Na chvilku vliezlo slnko, oziarilo opadane listie, ovce, zvlneny teren, letisko, lietadla, priemyselne budovy, cinziaky, rodinne domy, nastupiste a nakoniec tabulu Luton. Bolo to dychberuce. Taka jednoduchost. Pokoj. Ovciam bolo jedno, ze sa okolo nich prezenie vlak. Aj nadalej sa popasali na trave, nemajuc inu starost len ako sa presunust od jedneho stavnateho trsu k druhemu.
Preco je vsetko take komplikovane? Potrebujem najst odpoved na otazku, preco sa situacie v mojom zivote vyskytnu vsetky naraz a nie postupne. Je to ako u nas v coffee shope. Vsetkci vysinuti ludia (mame zopar takych typov) co k nam chodia cely tyzden sa obcas rozhodnu, ze pridu naraz. Akoby si dali stretko. V priebehu dvoch hodin sa tak musime vysporiadat s Dying Lady, Redhead aj Thommas-om. Smiesne?
A napriek vsetkym tymto bezradnostiam, mozem si v podstate povedat, ze som stastna. Mam kde byvat, studujem, nejake bubaky na stravu a odev sa tiez najdu, dokonca, vcera som bola v kine (sice to nebol pravy film na nedelne dopoludnie, ale aj za to treba byt vdacny).
Tak preco tolka bezradnost?
Komentáre
Keby išlo všetko bez problémov
tweety, si simply homesick a o slovo sa hlási...
buď rada, že sa ten hlas ozýva a ešte radšej, že mu dokážeš načúvať...
v zivote
hogo, keby to bolo cele take jednoduche
Duchovnost si sytim denne, ale problem je v tom, ze mi nejako dochadza dych. Citim sa unavena- asi by to chcelo jeden den nerobit ABSOLUTNE NIC a nenechat sa rusit od nikoho. Lenze to je luxus, ktory si nemozem dovolit. Holt, aj toto je cena za uspech.
twee
rozculuju ma vsetci ludia, co si so sialenostou im vlastnou vybavuju cez mrtvoly xmas shopping.zokna izby mam vyhlad na park,rano som sa divala na vychod slnka. aj cez mozog otupeny horuckou, som si uvedomovala u krasu, ked sa opatrne a pomaly predierlo dazdivymi mracnami....
strangegirl, presne sa rozumieme!:)
Ale napriek vsetkym tazkostiam, sa tesim, pretoze buduci stvrtok idem na vylet do Londonu, len tak, s kamaratmi zo skoly, blbnut a fotit a uzit si spolocnost tych druhych a byt radi, ze sme spolu!:)
twee
tweety, niečo vymyslíme, o Nobelovku sa šábneme, oki? :)
uplne chapem...