Stojíš na konci priepasti sám
no večne nepokorený a neskrotný.
Už vlastne nevieš kto ťa pozná
a kto vlastne si.
Vnímaš len studený vietor
čo ti rozfukal vlasy.
Si strnulý a ochrnutý časom.
Zabudol si kto si,si iba ty,
ty sám,vždy sám za seba
všade len ty.


Načo máš vlastne srdce?!...
aj tak necítiš.
Nepotrebuješ večný pokoj ani oddych
celé noci nespíš.
Vyprahnutými očami hladíš
do stropu.
V mysli vlastnou krvou kropíš stenu
a maluješ na nu nápis so znením:
\"Som nič\".


Celý tvoj život provokuješ osud
máš chuť zahrávať sa so životom,
odporovať všetkým a všetkému,
aj tomu kto ti ho dal.
Si ľudska anomália
Výhýbaš sa všetkým pravidlám.


život je ako dialnica
prešiel si veľa za krátky čas.
Zo svojej cesty si však nepametáš nič...
Iba jazvy na duši a na rukách
ti pripomínajú každú jednu ranu
čo uštedril ti neskrotnej pýchy bič...


Tvoja posledná piesen
čo spievaš,
bude ako krvavá sonáta.
V každom jednom slove je cítiť
zbesilosť,šialenstvo
a ironiu autora.
Ta bolesť tonov
v tvojom zlomenom hlase ma máta.


Maš okolo seba tisice ľudí
su ako krdle vrán.
Prídu na jar-na zimu odídu,
aby si zistil že si znova raz sám.
Sám sa zobudzaš a sám chodíš spať.
Iba vánok ti robí spoločnosť
v tvojej prázdnote.


Stojíš na konci priepasti,na konci jazdy
tu dialnica končí.
Tu je každý sám a stratený.
Tu si ty a ja na okraji priepasti
oddaní na milosť skočíme v ustrety smrti.