Vychladol mi foťák v Tatrách. Neľutujem. Mala som iný objektív.  Objektív záujmu a zábavy. Bavia ma ľudia. Niekedy to nejde zachytiť na film. A čas ušetrený na hĺadanie záberov sa použije na otisky momentiek do filmu pamäti. Sú celkom iné také momentky. Ako sny. Neuveriteľne krátke a pritom nekonečne obsažné. Dýchajú všetkými zmyslami. Potom aj spomienka na jedenie sušienky u babičky je knihou.

Spiaca rusalka¨. To bola momentka. Áno bola to nekonečne ukľudňujúca momentka. Pretože som mala pocit, že si spánkom bere všetky tie minúty, ktoré potrebovala na regeneráciu. Ja nenavidím noci, ktoré prebdiem. Jednu som prebdela tam do piatej. Ale napadla ma vtedy jedna veta z knihy. Neviem ju presne, nie je to podstatné. Ale otlačila sa mi ako vnem hovoriaci, že noci prinášajú veľkú pohodu, pretože ľudia ktorých má človek rád, väčšinou oddychujú v úplnom bezpečí. Tak spala .



Aj bratislavka s emom dotvárali momentku. Inú. Momentku prítomného šťastia a naplnenia. Bolo to v nich. Pri tom ako si em zohrieval dlane na Blavkinom chrbátiku. Aj v nej keď sa na neho dívala na plese, odovzdaná slniečku s jemne odhaleným dekoltom. Bolo to v nich. Vôňa spoločného budovania, hniezdočka. Vôňa maľoviek, budúcich okien, hliny budúcej záhradky na balkóne. Čosi tajne pekné spolu tvoria. Vyrovnanosť. Okaňa a skoro IngEm :)




Aj Pumandulka s ujom Pumákom tvorili príbeh. Hej, iný. Taký intenzívny , podškrtnutý pumáčikov asi občasnejšou prítomnosťou.
Hľadali sa v objatiach, všade. Bolo to pekné pozerať na nich. Na to ako sa milujú ich palce , prostým hladením, cestou v električke.


Aj červenovlasá cassovitae písala svoje momentky. Láskavým úsmevom, prívetivou náklannosťou k zaľúbeným.  Zabavajúca sa celkom spontánne, občas natriasajúc kučierkami ako minulý rok sa usmievali tie Dionkine, len viac oranžové. Benevolentná k mojím kúskom :D


Josík si nosí svoju momentku vo vrecku. Pamätám si ako sedel na terase pred barákom. Obalený farebnou dečkou tak trochu,v typickom posede . Mačkajúc tabáčik rutinne do svojej fajky. Sálala z toho pohoda. nepristavila som sa. Hĺadala som prejedená dievočky.  Ale keď som sa na neho na krátko dívala, bola v tej momentke josova stopa. Vetroplchkosti, akéhosi labužníctva,
pohody .


Snežka vločková bola príbehom nevycválatelnosti. Skutočne :) Po otvorení oka, okamžite kráčajúca von. Von, preč. Za dňom. Za prírodou. Neodkladne. Bez výhovoriek. Bez hypochondrie. Bez starostí.  Preč , von, za dňom .


A Dankine svadobné šaty. Oči típiho slečny, pri opisovaní šiat. A pohyb jej mihalníc, správanie veľmi jemne, trpezlivé, krehké.ÚSmev hovoriaci, že ten muž s netopírem na pleci, a jemnou ranou v tvare netopíra ako inak na hlave, je ten pravý. Ten pravý beťár :) Presne taký, ktorý cepoval každého, jak držia foťák. Presne ten , ktorý bez váhania ako ostrieľaná modelka zapózuje v tisícich podobách. Schádzajúci chodníkom  a bez absolútnej logiky hlásiaci "Heavy metal" s typickým poloúsmevom.




I Josíková žena. Žena s ktorou prežil manželstvo. Krásna. Mĺkvejšia, možno len ostíchvejšiaa. Ktovie kam jej myseľ lietala.
Nevedno.


A teide. Teide s foťákom. V kapucni. S pivom. Bublinkami. Fantáziou. Orgnizátor. Teide priťahujúci svoje predstavy k sebe. Priťahujúci k sebe príjemných ľudí so zmyslom pre humor, trpezlivý k ženským náladam, neohrozený kráľ blogu :)
Na každej zastávke opakujúci text , ktorý teta hovorila v každom jazyku. Pohybujúci perami ako malý chlapec a huncútsky nevyrušiteľný. Lebo je to zábava.


Je zábava tvoriť momentky. A je zábava byť v nich.