Nepoznám asi nikoho, kto by nemal rád sladké. Kľudne ma opravte, ale faktom ostáva, že súčasťou každej oslavy, každého slávnostného obeda býva dezert. Dať si niečo dobré má až príliš jasnú definíciu. Ale prečo je to tak? Prečo, keď pred Vás niekto posaví čokoládu a mrkvu, je Vaša reakcia vždy taká predvídateľná? A čo je na tom vlastne zlé?

Najznámejšia forma cukru je biely, takzvaný rafinovaný, cukor. Asi 5 percent tvorí voda a zvyšok sacharóza. Tá sa v našom tele za prítomnosti vitamínov skupiny B a vody rozkladá na glukózu, hroznový, a fruktózu, ovocný cukor. Tie sa prirodzene nachádzajú skoro v každej potravine, hlavne v ovocí.

Ak ste niekedy natrafili na neaký článok alebo dokument o cukre, určite ste narazili na teóriu, že cukor sa k nášmu mozgu správa ako droga. "Rozsvieti" rovnaké časti mozgu ako napríklad kokaín, vytvára silnú túžbu po ďalšej dávke a dať si niečo dobré vytvára fyziologickú slasť. Všimli ste si niekedy, aké ťažké je si naozaj dať len jeden kúsok čokolády?

Samozrejme tým nevravím, že sme nutne všetci závislí. Typicky záleží nielen na množstve cukru, ktorý zjeme, ale aj na jeho koncetrácii v danej potravine. Zatiaľčo cukríky a sušienky  uvoľňujú do našej krvi celú dávku takmer naraz, ak by sme rovnaké množstvo cukru zjedli priamo v cukrovej repe, z ktorej sa vyrába, efekt by bol úplne iný. V repe sa totižto nachádza vláknina, ktorá tvorí akúsi bariéru, ktorú musí naše telo natráviť, kým sa dostane k čistej energii. Tým sa negatívny účinok cukru prakticky eliminuje. Počuli ste snáď niekoho, kto je závislý na ovocí? A pritom napríklad hrozno alebo sušené ovocie obsahujú toľko cukru, že ich niektorý ľudia používajú ako samostatné sladidlo.

Ste teda závislí na cukre? Odpoveď je trošku záludná. Pravdepodobne áno. Skúste sa preto najbližšie, keď si pôjdete dať niečo sladké zamyslieť, či má na tú čokoládu chuť Váš jazyk, alebo Váš mozog. Ak sa to teda rozlišiť dá.