Urobil to. Konečne dokázal byť odvážny a neschúliť sa do klbka strachu. Ó, áno- Strach, ten vnútorný nepriateľ, ktorý ho ťažil už od detstva ako obrovský balvan a stále ho ťahal kdesi dole, do priepastnej, tmavej hĺbky ničoty. No možno práve vďaka svojmu strachu je ešte stále nažive, inak by už dávno ukončil svoje blúdenie prázdnotou života. Ale, na tento strach bol hrdý. Vždy keď čítal v novinách o slabochoch, ktorí napísali list plný sebaľútosti a následne sa so sklonenou hlavou vydali bez boja do rúk Smrti, pocítil v sebe neuveriteľnú silu a chuť žiť. Nebol a nechcel skončiť ako oni. Oni už v sebe zrejme nemali naozaj nič, on mal ešte svoj strach, strach so Smrti, ktorý ho držal nad vodou ako záchranné koleso. Opovrhoval tými mučeníkmi, ktorí so svojej úbohosti a slabosti spravili obeť hodnú súcitu. "Úbožiaci, mali ťažký život", šepkajú si cudzí ľudia na pohreboch týchto vznešených zbabelcov. Takto on skončiť nechce, nepotrebuje falošný súcit ľudí, ktorí vlastne nič nevedeli o jeho živote a napriek tomu budú mať v sebe toľko pokryteckej odvahy, aby mu odpustili jeho zbabelý čin. Často sa pýtal sám seba: "Čo je väčšia zbabelosť? strach zo smrti či strach zo života?". Doteraz vždy odpovedal, strach zo života. Iste, boli chvíle. kedy ho zvnútra požierali krysy pochybností a myšlienky mu ovládli démoni Smrti, ktorí mu šepkali tú lákavú i desivú vetu: "Preruš niť svojho prázdneho života, daruj nám svoju dušu a my ti otvoríme bránu do ríše, kde niet bolesti!". NIE!, vykríkol vtedy a umlčal tak na istý čas dobiedzajúcich pokušiteľov. Vedel, že sa vrátia a ich šepot sa zmení na mohutný rev, ktorý zaplní celé jeho vnútro. Smrť je mocná pani a dokáže vycítiť slabých a chorých. Preto musí byť pripravený na ďalší útok jej temnej armády. Preto musí ešte viac posilniť svoj strach so smrti a naopak snažiť sa vymazať svoj strach zo života. No ak sa mu zjaví samotná Smrť nesmie pred ňou ukázať svoj strach, ale radšej sa hrdo pozrieť do jej hlbokých čiernych očí. Smrť je ako divoké zviera, ktoré vycíti zbabelosť svojho súpera a zúrivo sa mu potom zahryzne do strachom pulzujúceho masa. SMRŤ má rada hrdých súperov, odvďačí sa im za to svojou láskavou smrťou. Nie, nezľutuje sa nad nikým, ani nad hrdými a statočnými. Prečo by to robila? veď nemá súcit ani so slabými a chorými. Nie, Smrť nepozná súcit, tú slabosť, ktorú ľudia povýšili na cnosť. Och, ľudia tie inteligentné opice, aj on je jedným z nich a predsa nimi tak pohŕda. Aj ONI pohŕdajú ním, ale na ich tvárach to nevidno, hanbia sa za svoju nenávisť a zakrývajú ju nezrozumiteľným hlukom, ktorý im vychádza z úst (oni to volajú rozprávanie) a svoju skutočnú, znetvorenú tvár si zakrývajú vysmiatymi klaunovskými maskami. Aj on dlho nosil podobnú masku, len to bola maska smutného, starého klauna, ktorý v sebe po celý svoj život nosil myšlienku, že raz podpáli buď seba alebo CIRKUS. Ale, už je tomu koniec, strhol si masku z tváre. Bolelo to, ale zároveň to bolo príjemné. Ako keď sa psovi po dlhých rokoch podarí ujsť z úzkej voliéry, pričom ho po celé tie roky dráždili palicou spoza mreží. Najprv je prekvapený, pri každom prudšom pohybe ho bolí celé telo, ale potom... akoby sa znovu narodil. Ale taký pes je na slobode nepredvídateľný a určite aj nebezpečný a ak stretne tých dráždičov rád im zahryzne do členku. Taký je aj ON, divoký a zúrivý. Už nie len šteká, ale aj hryzie a trhá... . No namiesto ostrých tesákov a pazúrov má k dispozícii účinnejšiu zbraň - päťranovú guľovnicu. Jeden výstrel a z človeka je v okamihu len krvavá masa mäsa. Zopár krát videl v správach chlapíkov, ktorí zo strechy výškovej budovy strieľali po dole sa hmýriacich ľudských červoch. Obdivoval vznešenosť a odvahu týchto novodobých sudcov a katov zároveň. Chcel byť ich nasledovníkom, ale strach mu to doteraz nedovolil. Ale ten už teraz nepozná, zahodil ho spolu s tou odpornou maskou a ľudskosťou. Ľudskosť, to prázdne slovo, ktoré bolo pre neho kedysi posvätným, je mu dnes rovnako odporné ako tzv. ľudská evolúcia, ktorú on nazýva skôr devolúciou alebo deviáciou. A teraz stojí tu, na streche dvojposchodovej budovy úradu, v ktorom sa dlhé roky skrýval za svoj písací stôl. V jednej ruke drží pušku a druhou sa ju pokúša nabiť. Ruka sa mu ešte trocha trasie, má v sebe ešte zbytky strachu a ľudskosti. Konečne sa mu to podarilo. Pot mu steká po čele a telom mu pulzuje doteraz nepoznaný pocit moci. Už si vyhliadol svoj prvý cieľ, Zem onedlho odbremení od jedného zbytočného. Prst má tesne na spúšti, mieri a ... . Otvorí oči a zistí, že je v akejsi malej temnej miestnosti . Nemôže sa hýbať, telo má pevne zviazané v kazajke, tak že sa mu remene zarezávajú hlboko do kože. Ničomu nerozumie, je to sen? Alebo sa dostal do nejakej inej dimenzie svojho života? Nenapadne ho nič lepšie a tak začína hystericky kričať “Pustite ma! Kde som to!“. Zrazu počuje kroky a tiché mužské hlasy. Počuje odomykanie zámky a dvere sa s hrmotom otvárajú. Zbadá dvoch mužov v uniforme a jedného civilistu. Poznáva ich a konečne si uvedomuje čo je s ním. Je vo väzení, presnejšie v cele smrti, pretože ten muž zo sna s puškou bol on a skutočne vystrelil a to päť krát. Tie desivé, ale zároveň aj oslobodzujúce spomienky ho prenasledujú od kedy je tu. Keď ho zo súdu viedli pomedzi šalejúci dav usmieval sa napriek rozsudku smrti a bol hrdý, že to dokázal. Ale, dlhé roky v samotke ho donútili prehodnotiť svoj čin aj celý život . Nie nebolo mu ľúto tých ľudí, bolo mu ľúto seba. Pochopil tú zbytočnosť svojho konania, svoj omyl, za ktorý sa dobrovoľne vydal do rúk Smrti. V podstate je taký istý zbabelec, ako samovrahovia, ktorými tak opovrhuje. Bol slabý a preto zabíjal. Zabil možno piatich zbytočných, ale zbytočne. Nespasil tým Zem, ani seba. Keď sa mu podarilo vydriapať sa z priepasti svojich myšlienok zistil, že mu dozorcovia odviazali kazajku a posadili na posteľ. Advokát k nemu pristúpil bližšie a vyslovil vetu, ktorá bola jednou z posledných, ktoré počul vo svojom živote: „Zajtra o 7. hodine ráno bude vykonaný rozsudok!“. ................................................................................KONIEC..............................................................