Oko, z ktoreho mi kvapla krv do "poznania", mi trochu opuchlo. No stale som okolo seba videl patoro farebnych oci, hladiacich uprene na moju malickost.
Uz som nevnimal ciernu tmu, ktora ma obklopovala. Ani biele svetlo, ktore mi osvetlovalo telo. A nejakym sposobom zahalovalo dusu...

V nekonecne nekonecnej tmy sa zjavil malicky svetelny bod. Myslel som, ze sa mi to zda. Ze moje oko so mnou nechce spolupracovat.
Ako sa tento bod priblizoval, postupne som spoznal svoj omyl. Z ohromnej dialky (aspon podla casu, za ktory sa sem dostali) ku mne "leteli" dalsie oci.
Teda nie celkom oci. Ich silueta. Ich ikona. A ich farba ... biela.

Biele oci mi zahalili zrak uplnou tmou.
Nevidel som viac vsetkych, teraz uz sest oci.
Nevidel som viac svetlo, dopadajuce pod moje nohy.
Nevidel som ale ani tmu, tak nasiroko ma obklopujucu.
Nevidel som celkom nic.

Vokol mna sa napriek tomu rozliehali hlasy.
"Zobrak!" "Slepy bastard!" "Idiot, chod zobrat inam!"
Uvedomil som si, ze som stratil jeden zo svojich najvyuzivanejsich zmyslov.
Stratil som zrak.

Svet, ktory som okolo seba citil a pocul, bol svetom, ktory este neexistoval. Nikdy predtym a ani nikdy potom nebude.
A ano, bol som na Zemi.

Stratou zraku som akoby zacal vnimat vsetko jasnejsie.
Bludil som priestorom a casom. Ale presne som vedel, kam idem.
Ked som ta dosiel, lahol som si na zem. Bola studena, aj ked vsade naokolo horeli ohne.
Pozrel som sa k nebu, ktore slnko uz velmi davno prestalo osvetlovat.
Pocul som okolo seba vykriky, piesne, modlidby, plac...

A uz len ohne praskali v tichu, ktore nastalo.
Ohne, ktore praskali v mojej mysli.
Viac som ich nepocul. Viac som nic nepocul.
Stratil som sluch, cuch, hmat aj chut.

Hovori sa, ze len ked dokaze nasa dusa byt dostatocne potichu, uvidi a bude pocut to, co je cely cas s nou a ona to bezcielne hlada tam, kde to nikdy nebolo.
Uplne som stratil zmysly, ale nestratil som schopnost vnimat.

A znovu som stal tam, kde sa toto vsetko zacalo.
Znovu som vsetko pocul, citil, videl...

Napodiv, videl som to, co som uz ako slepy vidiet nemohol.
Videl som, preco vsetky hlasy stichli.
Videl som, preco som vtedy pocul len praskanie ohna. Nie, nebolo to len v mojej mysli. Naozaj vsetko stichlo.

Sam, z vlastnej vole som sa vratil do spolocnosti oci.
Vytiahol som "poznanie", otvoril ho na siestej strane a myslienkami vypaloval do zltkasteho papieru.
Uz som sam pisal historiu, pritomnost a buducnost ludstva.
Nie taku, podla akej sa riadili, riadia a budu riadit.
No taku, aku som ju videl.
Slovo, ktore som prave dokoncil, znelo: "APOKALYPSA"

Suvisiace:

• MUDROST
• ODVAHA
• OPATRNOST
• ZAVIST
• CHOROMYSELNOST