Ráno som vstala a ako prvé začala hľadať predlžovačku. Keďže sa nám tri roky nepodarilo oslavovať vianoce, stromček som tento rok vyzdobila už na Mikuláša. Akurát kábel nedosiahol až k zásuvke a neskôr som na to zabudla.

Potom sme išli kúpiť mikrovlnku. Ch. je úplne typický chlap. Zabudla som tú našu starú "predvojnovú" nastavenú na rozmrazovanie a po tom, ako si chcel ohriať čaj, oznámil mi, že je pokazená. Tým slovom "typický" myslím - chlap, čo sa vo všetkom v domácnosti spolieha na ženu. On sa stará o financie, vybavovanie dôležitých záležitostí a všetkého, čo je mimo domu, ale patrí k nám. Keď niečo potrebuje doma, spýta sa mňa. Tento model som si zapamätala ešte od starých rodičov, možno preto je to pre mňa typické...

Vrátili sme sa až na obed a ja som si od únavy nachvíľu ľahla. Hneď po tom, ako som pripravila lososové jednohubky, aby mi do večera neumrel od hladu. Nedalo mi to, po desiatich minútach už som žehlila resty za posledné dva týždne. Potom balenie darčekov, dopekanie koláčikov a príprava ryby. Schatzko si čítal knihu a hral sa s Kvetinou. Ako som prestierala stôl, upozornil ma, že moje darčeky už ležia pod stromčekom. Tak som tam pridala aj tie odo mňa. Kvetina v momente pribehla pozrieť, čo sme jej to tam naukladali za prekážky a skúšala strhnúť mašličky. Moric nás ako vždy ignoroval.

Všetko prebiehalo v takom kľude, aký som z rodičovského domu nepoznala. Pochytil ma nesmierny pocit šťastia. Kedysi som si prešla rôznymi pocitmi voči vianociam. Ako pubertiačka som sa dokonca zamkla v izbe a kreslila som protivianočné plagáty. Vadilo mi celé to šialenstvo a hektika točiace sa okolo tohoto sviatku. Všetko mi to pripadalo byť také...násilné...

A teraz som si uvedomila, že PRÍSTUP K VIANOCIAM MÁME TAKÝ, AKÝ SI SAMI VYTVORÍME. Keď niekto vianoce nenávidí, tak len preto, že nie sú také, ako by si sám želal. Ak mu ten sviatok lezie na nervy, tak preto, že ho nemá s kým oslavovať. Ak má z neho stresy, tak preto, že si z detstva uchoval nepríjemnú spomienku. Lenže, ľudia, my sme už dospelí. Je jednoduché stále dokola omieľať, čo všetko je na vianociach "zlé". Tým, že sme už "veľkí", môžeme ROZHODOVAŤ SAMI! Môžeme si vytvoriť vlastný sviatok, taký podľa svojich vlastných predstáv. Nič nemusí byť nasilu.

A k tomu ma ešte napadá, že som človek, ktorý niečo vysloví a potom sa nad tým zamyslí. Pri poslednej návšteve u mamy som jej povedala, že VĎAČNOSŤ JE SCHOPNOSŤ TEŠIŤ SA Z TOHO, ČO MÁME. A potom som sa nad tým samozrejme zamyslela...Ak niekto tvrdí, že je vďačný a vidí samé nedostatky, tak asi nevie, čo je to skutočná vďaka. Ona smúti za ľuďmi, ktorí jej umreli. Smúti za tým, čo by chcela, a nemá. Smúti dokonca preto, že deti v koncentračnom tábore nemali to šťastie...a to nepreháňam! Keď vyslovila toto, tak sa mi až zastavil dych.

"Mami, prosím ťa, ŽI už konečne svoj život a buď VĎAČNÁ!" ...a tak to celé začalo. Lebo mi odpovedala, že vďačná je. Ale "vďaka" nej som mala zase raz tému na zamyslenie.

No a potom nasledovalo rozbalovanie darčekov. Keďže Ch. nemôže hýbať prstami, všetka tá radosť pripadla na mňa. Kvetina zase pribehla a tešila sa z rozhádzaných papierov po zemi. Jej darček sme nechali na úplný koniec. Ako sme tam nad ňou stáli a s úsmevom a láskou pozorovali, ako sa teší z novej hračky, pozrela som na manžela, vzdychla si a povedala:

"Zlatko, pozri sa na nás, to už začína byť perverzné. My už naozaj súrne potrebujeme dieťa!...Juj, a čo dáme rybičkám?"

"Daj im červíky."

A tak dostali aj rybky výnimočnú druhú dávku jedla a tešili sa tak, že MarryAnne takmer vyskočila z akvária.