Prečo som sám, keď je tu láska? Vraj láska je všade okolo nás, len ju treba objaviť. Vraj každý človek túžiaci po láske je zasvätený do takého chodu života, vďaka ktorému nikdy nebude nešťastný, ale iba šťastný. Áno, aj láska má prinášať útrapy. Lebo pravé šťastie musí byť vždy vykúpené námahou a utrpením. Ale konečný cieľ tejto cesty má byť vždy iba šťastie.

Nuž ja, človek túžiaci po láske, žiadne šťastie nenachádzam. Hoc moje srdce aj puká od žiaľu nad touto skutočnosťťou, žiaľ, mám pocit, že nedokážem spraviť nič, čo by tento môj postoj k veci dokázalo zmeniť. Niekedy mám pocit, že som skúšal všetko. Skúšal som túto nekonečnú túžbu spútaťť a zahodiťť ju do najtemnejších hlbin duše. No tak ako bola táto túžba hodená do temnoty, tak sa neskôr z temnoty vždy znova vynorila v spoločnosti s novými temnými myšlienkami, ktoré mi ihneď implementovala do môjho mozgu. Nič ju nezastaví. Človek môže vládnuťť hoc aj nad celým svetom, no sebe nikdy nebude vládnuťť, pokiaľ bude proti sebe bojovaťť. A bojovaťť bude stále, pokiaľ sa nezmierí s tým, že nemá zmysel bojovaťť.

  Ale čo sa stane ak človek vyčerpaný a unavený, bolesťťou utrápený napokon dôjde k záveru, že nemá zmysel bojovaťť proti vlastným túžbam? Skutočne mu to pomôže? Dokáže ho to vymaniťť spod jarma nešťastia, neúspechu, neuznania a všetkého možného, čo so sebou obnáša ten veľký nános nešťastia ktorý sa v ňom vytvorí vďaka absencii lásky? Moja odpoveď znie: nie.

V tomto momente človek totiž dosiahne jedine to, že si uvedomí svoju vlastnú hlúposťť, úbohosťť a ničotu. Človek pokľakne na kolená pred ohromnou silou lásky a jej podriadeným túžbam, no nikdy ju nedokáže prijaťť. Porazený sa nikdy nedokáže podriadťiť premožiteľovi. Nikdy to tak nebolo. Ak si niekto myslí, že to tak bolo, tak sa môže pozrieťť do zrkadla a vysmiaťť sa vlastnej hlúposti. Áno, zlomený človek nikdy neprekročí svoj prah natoľko, aby sa dokázal negovaťť. Jediné, čo môže v takej bezútešnej situácii robiťť, je navonok sa podriadiťť premožiteľovi. Lenže to nie je nič iné, ako iba obyčajná povrchná manifestácia ľudskej pýchy. Ale láska sa takto nedá oklamaťť. Ako by sa aj dala, veď je to predsa tá najdokonalejšia entita, ktorá tento svet drží pohromade. Žiaden čovek ju nepremôže. Nikto sa jej nevyhne. Jej hrejivé , milé, teplé a nežné dotyky dokážu zabíjaťť pomaly, chladne, v delíriu, za svitu mesiaca aj za jasu slnka. Ten, kto nepodľahne jej ničivej sile, minimálne ostane ranený hlboko na duši. Tieto rany sú tak hlboké, že jeden ľudský život nestačí na to, aby sa zocelili... Jej rany ostanú vždy otvorené a bolesťť bude vždy intenzívnejšia, tak ako stále viac a viac krváca srdce cez slzy, ktoré cezeň stekajú priamo do nich. Nakoniec, človek takto utrápený a zronený padne životu znova do lona a prosí o odpustenie. Sľubuje, že už nikdy nebude jednaťť proti vlastnej prirodzenosti svojej duše. No márne prosby jeho sú. Až vyroní poslednú slzu, jeho život vyhasne a jeho duša sa konečne oslobodí spod jarma odporného tela, ktoré teraz hnije niekde v jame zasypané hnojom a trusom. Vtedy ľudská duša pocíti moment slobody. No okrem nej z tela vyjde ešte niečo. Je to láska. No tentokrát je už láska sama sebarealizovateľná a nepotrebuje na svoju manifestáciu nijaké túžby, iba pouhé chcenie.

Kiežby som nebol taký hlúpy a hneď vedel, čo sa odo mňa žiada. Láska nám totiž hovorí: „Miluj!“ No my nemilujeme. My len chceme byťť milovaní. A to nie je láska. To je len sebaláska spojená s egoizmom. Pravá láska dáva všetko a nečaká za to nič. A trpí. Až do konca...

A kde sme my? Čo čakáme od života? Lásku? A kde je láska? V nás? A kam smerujeme my? Sme na ceste k pravej láske alebo iba k pravej ničote?

Každý z nás má vlastnú prirodzenosťť a podľa nej má konaťť dobro. Ak je niečo dobré, je to aj prospešné, je v tom láska. Ale láska musí byťť vždy dávaná, ináč prestane existovaťť. My však dnes už nevieme, čo je to láska. Prestane existovaťť. A vtedy my budeme kľačaťť samy pred sebou zoči – voči vlastnej ničote a prázdnote, ktorá v nás je...

A prestaneme existovaťť.

Maroš S. Maxo