Bol som ešte mladý. Usmieval som sa popod fúzy, v najlepších rokoch, spokojný, opäť raz šťastne zaľúbený. Myslel som si, že moje šťastie bude len stúpať, že tie dobré, plné roky sa budú opakovať. Že špirála extázy a šťastia je nekonečná. Stále, dookola. Pokoj, čistota, ticho prvej lásky ma nudili, otravovali, chcel som lietať, spoznávať, opájať sa životom. Skončilo sa to a ja som hľadal ďalej.

Pri žene druhej som  po krátkej dobe zistil, že náš vzťah sa dostal do tej istej fázy ako ten predtým, že všetko to vzrušenie, opojenie, šťastie sa kamsi vytratili a pokoj, ktorý vzápätí prišiel, ma neuspokojuje. A priateľstvo, ktoré medzi nami vzniklo, som považoval za druhoradé. Tak som hľadal ďalej. Až som našiel. Extázu. Ženu tretiu.

 Vzrušenie a  extáza sú dávno preč. Máme malé deti, takže nemáme pokoj ani ticho. Priateľstvo budujeme. Pomaly, ťažko. A čistota? Tá ostala v minulosti, odvrhnutá, v spomienke na dni, keď sme si v jesennom parku, v tom farebnom daždi  šuštiacich listov navzájom darovali obyčajné lesklé hnedé gaštany. A tie nás ešte niekoľko dní po tom hriali nielen vo vreckách kabátov, ale hlavne v duši.