Mala som tenisky, ktoré so mnou pochodili riadny kus sveta. Boli so mnou takmer všade, nosila som ich často a boli úplne nezničiteľné. Jediné čo potrebovali občas vymeniť, boli šnúrky. Bola som v nich v Londyne, Parizi, na vyletoch po Slovensku i Cesku.

Keď som si ich obula, cítila som sa skvele, dokonca jedine v nich som soferovala, mala som ich od autoskoly a tak som v nich najistejsie soferovala. Podrazka nebola ani makka ani tvrda,proste taka akurat :). A keď som ich dôkladne vyleštila krémom, nik by im netipoval koľko toho mali za sebou. Topánky som si obula aj keď bola snehová kalamita..ved tenisky sa nosia do kazdeho pocasia,nie? :D.

Vracala som sa z mesta, hlava medzi ramenami, ruky vo vreckách nohavíc,strasne prsalo.Už som bola takmer pri moste, keď mi na pravej topánke praskla podrážka a dnu sa navalila voda a chlad. Kráčala som ale ďalej a pravou nohou našľapovala na pätu. Vravela som si, že to zvládnem, veď ďaleko to nebolo. Po pár krokoch mi praskla podrážka aj na ľavej topánke. Ostala som stáť na pätách pri rieke, musel to byť osud, snažila som sa zaujať postoj.

Potom to boli už len vyberané kroky. V obchodnom centre, kde je lacna obuv, sa ma ujala predavačka. Vybrala som si nove,musela som uz. Nechala som si ich hneď na nohách a tie staré topánky som následne, rituálne zahodila do smetí. No posluzili skvele za tie dva roky :)