Nevedomosť by mala byť blahorečená a požehnaná a vyhlásená za svätú. Na čo sú komu jasnovidci. Pochybujem, že by som s poznaním dáta vlastnej smrti dokázal niečo viac, ako len apaticky sedieť niekde pod stromom. Tak si totiž predstavujem očistec. Dva stromy – ginkgo a platan a medzi nimi moja chalúpka a stále jarné slnko s dúhou. A možno nejaká príjem7ná spoločníčka a môj dávno mŕtvy kocúr Helgo.

 

Nevedomosťou sa pomaly blíži kritická situácia číslo dva. S myšlienkami niekde medzi „do piče aj ostatnými šoférrmi a hlavne so ženami, ktorý fas im dal vodičák keď mi už tretia blonďavá opica na <insert ľubovoľne SUVko here> nedala prednosť“ a „kurva aj s robotou, zasa mám poradu, kde budem akurát sedieť do počtu ako dementná buchta a v duchu sa chcechtať nad nereálnosťou návrhov na nej predkladaných“ ma sebevražedná babka skočiaca mi pod kolesá na prechode, kde jej svietila červená rýchlosťou zápchy začala vracať do reality. Do teraz neviem ako som ju netrafil. Stále mám pred očami, ako mi cez predné sklo na kolená kvapká červená krv a šedý mozog, zmiešaný s úctyhodnými šedinami teraz už bývalého zaslúžilého obćana. Občianky.

 

Špinavý diabol nasranosti pomaly preráža ranné mrákoty. Potrebujem exorcizmus a Damien Karras nikde. Zdá sa, že cez dnešný ma bude musieť preniesť len slimka a prsia mojich kolegýň. Pekne odporná predstava, visieť nad priepasťou pekla zavesený na cigaretách a kozách. Brrr.