Neznášam situácie, keď ma niekto žiada o kritiku alebo keď musím do školy napísať recenziu na nejakú knihu, film. Nemám to rada z jednoduchého dôvodu- nerada sa pletiem do vecí, ktorým nerozumiem. A ja skutočne nerozumiem všetkým prvkom filmovej reči, neviem posúdiť kvalitu práce s kamerou alebo kvalitu strihu. A tiež neviem, do akej miery je daná kniha spleťou originálnych a jedinečných myšlienok autora alebo len spleťou fráz a dávno vyslovených právd. Jediné, čo môžem ponúknuť, je pocit. Len to je pre mňa hodnota, ktorou dokážem posúdiť znaky na papieri či plátne.

     Celé je to vlastne až detsky jednoduché- kvalitu odvodzujem od počtu sĺz, nedokončených a zastavených pohybov hrude, dĺžky ticha, neschopnosti následne sa sústrediť a komunikovať s okolím. Viem- to nie sú tie najobjektívnejšie hodnotiace kritéria. Vo svojej podstate sú ale zo všetkých tie najčistejšie. Nikoho totiž neklamú a pravdu nezaobaľujú do fráz a diplomatických odpovedí. Neviem, kto stojí o kritiku ako táto. Viem ale, že je sto ráz krajšie počuť od niekoho, že ho vaša báseň rozplakala, než počuť slová ako- je to skutočne veľmi dobre napísané, páčia sa mi tie prirovnania, máš výborný štýl písania...