Končil sa rok 2014 a ja som bola pevne rozhodnutá, že sa dostanem z toho kolotoča neustáleho priberania a diét, z kolotoča zdravia a hneď na nový rok sa opäť vrhnem na delenú stravu. Začať som mala prvý januárový pondelok s 28 dňovým detoxikačným programom a potom si udržať jednu z verzií delenej stravy, ktorá mala úspech u mojej mamy. Takže bola dobrá šanca, že bude fungovať aj u mňa, keď sme jedna krv.

Prvý týždeň detoxu bol, ako pri každom z mojich nespočetných pokusoch predtým, v poriadku. Kopa zeleniny, nejaký syr alebo vajíčko, kopa medu na zahnanie chuti na sladké. Jediné, čo mi šlo hore krkom bola raňajková zmes a už som sa tešila na zmenu. Koncom druhého týžňa ale začali narastať obavy z toho, či zvládnem zaradiť mäso. NIkdy som nebola veľký mäsožravec a práve hydina, ktorú som mala jesť skoro každý deň, sa mi pred mojimi pätnástimi narodeninami začala hnusiť. Nakoniec som sa rozhodla detox ukončiť a pokračovať len s delenou stravou.

Úprimne mi delená strava nikdy nedávala logicky zmysel, veď v každej potravine sa aspoň v malej miere nachádzajú všetky zdroje energie, cukry, tuky aj bielkoviny. Ale už predtým som si vyskúšala, že keď nemiešam určité skupiny potravín, nie je mi tak ťažko. Urobiť mäso so zeleninou, alebo si na chlieb nedávať syr nebolo také zložité, ale po pár dňoch som potrebovala nejakú novú inšpiráciu. A nakoľko sacharidová skupina neobsahuje žiadne mäso, mleiko ani vajcia, začala som hľadať recepty na vegánskych kuchárkach.

Nakoľko som mäso nikdy moc nejedla, väčšina mojich dní sa skladala z vegánskych jedál a nejakého syru na večeru. Mlieko som obmedzila už predošlé leto, začalo ma z neho preháňať. Nemala som žiadny problém nedostatku a počas skúškového obdobia som sa nemala problém stravovať doma. A nakoľko som recepty hľadala na vegánskych stránkach, občas som si prečítala aj nejaké články zasahujúce mimo kuchyňu. A nápad stať sa vegánkou bol na svete. Potom som už len čakala na to, kým vyzdvihnem objednanú B12 a hupsnem do ďalšieho experimentu.

Áno, vegánstvo bol pre mňa dlho experiment. Strávila som veľa času nad videami a člankami, ktoré popisovali riziká a výhody tejto stravy posadnutá tým, aby som nič nepokazila. Vždy som jedla syr a v puberte som denne vypila aj dva litrte mlieka, dlho to bolo moje obľúbené pitie. Vydržala som mesiac, dva ... a potom prišli prvé zlyhania. Priateľ sa o mňa bál, mamina nechápala, priateľovi rodičia si ťukali na čelo. Stále som preferovala vegánske jedlo, ale zas toľko mi na tom nezáležalo.

Tu by sa mohol príbeh skončiť. Háčik bol ale v tom, že som vedela, že mi na rastlinnej strave bolo lepšie. Či už je dôvod ten, že akékoľvek zamyslenie nad tým čo jeme, vedie k tomu, že jeme lepšie, či už je naozaj jedenie zvierat také nezdravé a zaťažujúce, chcela som sa vrátiť ku strave, na ktorej som sa cítila dobre.

Najväčší zvrat prišiel pred ďalším novým rokom. Tentokrát som strávila Vianoce u rodičov, s bratom, ktorý je vegán asi od mojich prvých pokusov, sme si spravili vegánske alternatívy ku všetkému. Ovosno-celerová fašírka, kyslý zemiakový šalát a vegánske vianočné koláče. Mali sme dokonca aj oplatky. Najväčší presľap bol snáď med od známych a certifikovaný palmovaný v koláčoch. Rozhodla som sa, že po novom roku, ktorý som strávila s priateľom a jeho rodičmi, sa opäť vrhnem plne na vegánstvo.

Tento rok bol zatiaľ viac vegánsky, ako ten predošlý, ale stále to nie je ono. Stále si občas dám v menze niečo, čo úplne nezodpovedá tomu, čo by som chcela. Stále vyjedám priateľovi sladkosti napriek tomu, že obsahujú mlieko a vajcia. Stále si ešte pevne nestojím za tým, čomu verím. Ale to, že je dnes trinásty deň od vtedy, čo som naposledy vložila do úst niečo, kvôli čomu preukázateľne trpel živý tvor naznačuje, že by som predsalen mohla byť na správnej ceste...