Vrátila som sa z práce. Z tej, do ktorej sa mi veľmi ťažko posledné mesiace chodí. Keď už som tam, tak mi duša nachvíľu pookreje, lebo je tam kopa ľudí, ktorí sršia láskou. Ma len mrzí, že ťažko preťažko sa mi to vykonáva. Pol litra kávy aby som oddialila smrteľné zývanie stereotypom. Potrebujem zmenu ako soľ. Potrebujem jemné pohladenie slnka na holom ramene, vdýchnuť opar rozmrznutej trávy. Potrebujem nepracovať s ľuďmi. Dajte mi papiere, dajte mi ich sto, dajte mi ich preložiť, len mi nachvíľu dajte pokoj.

Nechutí mi večera, lebo z obývačky počuť správy a markízu. Babka zalamuje rukami nad mŕtvymi, ktorí by neboli mŕtvi keby nebolo telky. Zatvorím dvere. Nepomohlo. Z druhej strany je ďalšia obývačka, z nej počuť iný kanál, iné správy, zlé správy. Nechutí mi jesť.

Je kríza. Čas vycivených tvárí.

Nechutí mi večera, ani pivo. Nebaví ma práca, je mi zle. Mám najkrajšie obdobie života, študentské. Čaká ma žehlenie, lebo segra spí do druhej poobede. Diplomovka sa nenapíše sama. Von sa mi nechce ísť, lebo mi tam bude aj tak zle. Nechcú mi požičať auto. Pešo ma to už nebaví. Bajk ešte nemôžem lebo...

Je kríza. Čas vycivených tvárí.

Keď je človeku do plaču, povie si - bude horšie. A ono veru bude, vždy je len horšie. Aj to dobré je zbytočné, lebo všetko len padá dole.

Je kríza.