Nevšimla som si, ako sa tvoja postava náhle ocitla niekoľko krokov predomnou. Pohľad na známu chôdzu a pohyby i po rokoch nezmazateľne vryté do mojej pamäte, ma náhle prebrali z nikamnevedúceho premýšľania. Tvoju postavu mám v mojom srdci uloženú navždy ... no v prvej chvíli odmietam uveriť, že na prvý pohľad ťa plynúci čas takmer vôbec nezmenil.

     Snažím sa udržať vnútorný pokoj a priblížiť sa na tvoju úroveň. Poteší ma zistenie, že dnes to nie je veľmi ťažké. Zdá sa, že sa nikam neponáhľaš. Skôr naopak. Evidentne si vychutnávaš nádherné jesenné predpoludnie. Napadá ma, že pokiaľ postava, ktorú sledujem, skutočne patrí tebe, priala by som si byť jednou z myšlienok, blúdiacich tvojou hlavou.

     Som už takmer na tvojej úrovni, keď pootočíš hlavou trochu doprava. Ten známy pohyb ma definitívne presvedčí o tom, že po dlhej dobe ťa mám opäť na dosah svojich rúk. Ruky. Zabúdam na to, že v nich zvieram pomerne veľký zväzok kľúčov. Ich pád do mäkkého lístia sprevádza cinkot vzájomných bozkov. Zohnem sa po ne a opäť sa postavím. Moja obava, že by si sa mi opäť nadlho mohol stratiť z dohľadu v tejto chvíli stráca akýkoľvek význam.

     Opuchnuté očné viečka prehlbujú pohľad tvojich očí. Prekvapuje ma poznanie, ako v nich ešte vždy dokážem čítať. Okrem únavy a nedostatku spánku v nich iskrí aj pobavenie. Poznám tvoj smiech, ty poznáš môj plač.

     "Neotravujem?" - ironicky sa mi prihovoríš otázkou a pripomenieš mi našu poslednú hádku. Poslala som ťa do čerta a ty si sa naozaj kamsi vyparil. Vždy na jeseň som akosi intenzívnejšie pociťovala túžbu znovu ťa stretnúť. Záporne pokrútim hlavou a zladím svoju chôdzu s tvojou. Dnes musím urobiť iba jediné. Znovu si overiť smer tvojich krokov a prečítať kúsok zo starého príbehu lásky v tvojich očiach.