Už skoro tri roky proboval Andrej po svete svoju zručnosť murárskeho tovariša. Ešte sa zastaví na mesiac-dva v Bratislave a potom rovno do Svätého Mikuláša. Veľmi sa mu už cnie: svojich si vidieť, našskú vravu počuť... Napočúval sa Andrej všelijakých cudzích rečí, i sám si na nich jazyk lámal. Veľmi sa mu už žiada po svojom sa s niekým od srdca pozhovárať.

 

Okolo neho sa ľudia s batohmi a košmi ponáhľajú. Naložené vozy trhovcov vŕzgajú a herbeľujú po nerovnej ceste. Počuť vravu nemeckú, maďarskú, chorvátsku, ale tuto, aha, celý kŕdlik ľudí po slovensky hovorí.

 

„Skadeže ste, dobrí ľudia?“ privraví sa im Andrej.

„Z Rače, synak. Ponáhľame sa na trh do Bratislavy. A ty že kde?“

„I ja ta, sváčik, skúsiť trošku bratislavskú murárčinu. A potom už rovno domov na horniaky!“ rozvravel sa veselo.

„Nože daj, prenesiem ti,“ načiahol sa po košíku, ktorý niesla v ruke prostovlasá dievčina.

 

Cesty mali pred sebou ešte dobrej pol míle, a tak sa stihli do vôle porozprávať. Andrej sa dozvedel, že sa dievčina volá Marka a že chodí na trh dva razy do týždňa.

 

Potom už prišla Bratislava, tam sa rozišli. Trhovníci zabočili k trhovisku

pred hradbami a Andrej vošiel bránou do mesta.

 

Bratislava sa už vtedy bola ďaleko za mestské hradby rozrástla. Všade navôkol život zunel a kypel. Kamenná obruč hradieb mu v tom nemohla zabrániť.

 

Andrej sa spýtal učňa v koženej zástere, kde že je tu herberg, ubytovňa pre tovarišov. Prihlásil sa u správcu herbergu a ukázal mu svoju vandrovnú knižku. Správca dal vedieť cechmajstrovi murárskeho cechu, že tak a tak, prišiel vandrovný tovariš Andrej Lipták a že tu chce pracovať. Čochvíl'a prikvitli z cechu dvaja majstri, „cechoví gazdovia“. Počastovali Andreja vínom a povedali mu, že murárskej roboty je teraz v Bratislave plno, lebo mnohí magnáti si tu stavajú paláce. Takže môže hneď nastúpiť u majstra Izidora.

 

Stavba, na ktorej Andrej pracoval, bola blízko Zeleného trhu, a tak vše len zabehol k Markinmu šiatru. Sprvu iba čerešní si kúpiť, slovo prehodiť, zašpásovať. A potom ju už aj do Rače odprevadil, aj u nich čo-to pomohol, podstienku podmurovať, nový pokryv na strechu položiť. Sám nezbadal ako, vyrástla z toho láska, košatá ani strom, a zakrátko bola svadba. Horniak Andrej sa priženil do dolniackej Rače.

 

Jaj, lenže to akoby si bol srdce napoly rozlomil: jedna polovička ho tudolu držala, druhá tahore, do Liptova ťahala. Ale už sa nedalo: mal tu ženu i pol domu, ktorý s ňou vyženil. A tesť vystrojil zaňho i cechovú hostinu, takže sa Andrej stal murárskym majstrom.

 

Namiesto trvalého návratu vybral sa on teda do Liptova aspoň na návštevu. Poľský kupec ho za toliar do Žiliny odviezol a odtiaľ čože mu už bolo!

 

Blízko, kameňom by dohodil. Nuž si Andrej kráčal hore Váhom ani po fialkách. Mamku a otca si predstavoval, bratov a sestry! Vyvalia tí oči, keď im takto nenazdajky prikvitne!

 

Príde Andrej do Svätého Mikuláša - a tam národa plné ulice, huk a krik a plač! Čo sa tu robí?

 

„A ty vari nevieš?“ čudujú sa ľudia.

„Veď nám Jánošíka pod šibeň vedú!“

V nešťastnú hodinu som ja domov natrafil, zarmútil sa Andrej. A tlačí sa pomedzi zástup, nech ho teda vraj aspoň uvidí, toho Jánošíka. Aj sa pretisol celkom dopredu, kde medzi dráb mi Jánošík v reťaziach kráčal: zrebná košeľa, vlasy do vrkôčikov zapletené a zrak upretý ta, kde sa na obzore Liptovské hole do oblohy vkrajujú.

 

Ženy nariekajú, vykladajú už celkom ako nad jarnou a chlapi zubmi škrípu. Ej, Jánošík, Jánošík, veď len horekoval za tebou celý národ! A on nič, len si vám ide, hlava v myšlienkach. No tu sa zrazu poobzerá a zavolá:

 

„Je tu niekto zo Šumiaca?“

Ľudia zvŕtajú hlavy napravo-naľavo, „zo Šumiaca, zo Šumiaca,“ podávajú si ani tehlu pri murovačke, prvý druhému, druhý tretiemu, tretí štvrtému... Ale nie, zo Šumiaca tam nebol nik.

 

„A z Očovej je tu niekto?“ poznove zavolal Jánošík.

„Z Očovej, z Očovej...“ zasa si to národ podával ani krčah s vodou za letnej horúčavy, prvý druhému, druhý tretiemu, tretí štvrtému...

Ale nie, nebol tam nikto ani z Očovej.

 

„A je tu niekto z Rače?“ zavolal do tretice Jánošík.

„Ja!“ vykríkol Andrej, „ja som z Rače.“

 

A pretískal sa k sputnanému, ako najbližšie mohol. Drábiská mu v tom napodiv nebránili, robili sa, že nič nevidia.

 

A tu sa Jánošík zohol k Andrejovi a pošepkal mu čosi do ucha.

 

Chcel sa už potom Andrej medzi ostatnými ľuďmi stratiť, no tu ho drábiská zdrapia! Tí istí, čo sa predtým robili, že nič nevidia.

 

„Čo ti povedal Jánošík? O poklade, však? Povedz, lebo ti uši vytrháme!“

„Ale, čože by o poklade!“ vykrúcal sa Andrej z tvrdých rúk.

„Kdežeby sa tam dolu vzal poklad, či sú tam vŕšky-doliny ako tu? Ani len jaskyňa dáka že by bola, nič.“ Šemotil, ako mohol.

 

„Tak čo ti vravel Jánošík?“

„Nuž čo mi... Aby som mu vraj frajerku v Rači naposledy pozdravoval, Kaču Balážku.“

 

Horko-ťažko sa im vydrapil z pazúrov, a aj to najskôr iba preto, že sa už k šibenici blížili. Poprepletal sa potom chytro pomedzi ľudí, ani domov sa neodvážil nakuknúť, čo ako ťažko mu to prichodilo. Lebo ktohovie, ako takí drábi zmýšľajú a či ho tu ešte aj hľadať nebudú.

 

Tak sa len chytro k Váhu dostal, pri Váhu postál a s pltníkmi sa dolu Váhom spustil.

 

Šťastlivo sa vrátil do Rače. Žene Marke len tak skúpo čosi pomedzi zuby zašemotil, vzal čakan a pobral sa do poľa. Na jednu lúku zašiel, takú do uhla zalomenú, že vyzerala ako noha. Tam mu samá prvá padla do očí tá kamenica, inak aj rúnou nazývaná. Vysoká kamenná medza. A pri nej hájnická búda. Od tej búdy si Andrej pozdĺž kamenice sto tridsaťsedem krokov vymeral tým smerom, ako slnce zapadá, a začal kopať.

 

A veru vykopal! Jánošíkov poklad. Presne tak, ako mu to Jánošík do ucha pošepkal. Plný kotlík dukátov. V noci ho potom potajomky na káre domov odviezol.

 

Tá lúka sa odvtedy volá Zlatá noha.

 

Po čase sa Andrej, pravdaže, znova vybral do Svätého Mikuláša, teraz už aj so ženou Markou. Zvítali sa dávno nevidení, spoznali dosiaľ nepoznaní, vyobjímali a uzhovárali sa, aj si zasmútili, keď Jánošíka spomínali.

 

Andrej nadelil z pokladu aj svojej liptovskej rodine a i tak mu ešte dosť ostalo.

 

Kúpil si v Rači vinohrady aj všelijaké poľnosti a stal sa vinohradníkom. Vlastne on už ani veľmi nie, keď bol tým murárom. Ale jeho potomci všetci vinohradníčili, ba vinohradníčia do dnešných čias.