Stojíte pred tabuľou a viete, že to všetko bude fungovať len ak so seba vyžmýchate lásku až do poslednej kvapky. Iba ak dáte všetko a optimisticky uveríte, len vtedy prežijete. Dnes som nemala silu. Stála som tam s nádejou, že niekto bude počuť môj hlas a že sa nado mnou zľutujú. Nie, deti v puberte sa nezľutujú. Vzbúria sa, a budú sa chceť hádať. Po 90tich minútach opúšťam školu a nemyslím na nič. Smerujem do škôlky, čakajú ma ešte dve hodiny, idem tam s myšlienkou že to z posledných síl  odučím. Čakajúc na hodinu, sledujem sivotu za oknom a napadne mi moja obľúbená myšlienka Ako je krásne škaredo. Milujem sivo-sivé dni. Ale iba vtedy ak sú moje. V takéto dni sa ťažko žiari len tak z ničoho. Pohľadom som zablúdila na nástenku. Je krásna. Jesenný strom na nej ma preniesol do jesenného Paríža. Nekontrolujem sa, usmievam sa a chvíľu nie som v realite. Nuž, každý máme v hlave svoje šuplíky šialenstva.

Keď dobehnú deti, uvedomujem si, ako veľmi som décalée (mimo).

Som ako kvapka oleja na hladine každého dňa. Nie som nič výnimočné, nič viac, som iba tak veľmi nerozpustná, neschopná zapustiť korene a splynúť s hladinou.