Neviem, či si spomeniete, ako som na začiatku školského roka oplakávala nástup na novú školu...

Vtedy som verila, že stretnem ľudí, ktorých budem mať rada, ktorí budú mať radi mňa a budú mať o pár koliesok naviac ako ja. A veru, po polroku sa tak stalo.

Bolo to skoro pred dvoma mesiacmi, čo som spoznala moje slnko, Aničku. :) Dievča s prepnutým mozgom na vlnovú dĺžku, ktorej málokto rozumie. A ďaľšími krásne osudnými náhodami som spoznala množstvo úžasných ľudí... Ako aj Braňa:) (CMUK!!!) Oľu. Zblížila som sa s mojou Marikou. Spoznala som aj ďaľších milých ľudí(však Maťko?:) ) A konečne sa tam cítim dobre.

Pred troma týždňami zo mňa vypadla táto veta:"Konečne som rada, že sme sa presťahovali." a moja mama skoro skolabovala.

Je to divné, ako krátko tých ľudí poznám, a ako veľa pre mňa znamenajú, ako ich mám veľmi rada... Neviem si už hádam ani predstaviť to, že by som ich pri sebe nemala. Neviem si predstaviť poobedie bez kofoly alebo kávy v Royali, alebo hrania karát, keď je nuda... nedokážem.

A okrem mojich skvelých kamarátov, je tu ešte jedna úžasná osoba. Áno, je trápne chváliť profesora, ale nemôžem za to. Pani profesorka Plichtová by si občas tiež zaslúžila tuhé objatie, a to nielen za pomoc pri mojej SOČke, ale aj za všetko ostatné.:) ... To je téma nadlho:) To chápeme len my... A to mi stačí. A vám istotne tiež.:)

Ďakujem vám za všetko!!!Naozaj:)

Neopísateľne vás ľubim, a som rada, že ste. A že ma máte radi... Nikdy vás neopustím, nikoho z vás:) A Braňo sa ma už vôbec nezbaví:D Nedovolím:)