Strach? Bojíš sa, že ma stratíš?
Už si stratil. Nebudem ti kaziť ilúzie, ale ja už tu nie som. A keď sa prebudíš, nebudem vedľa teba ležať. Neboj sa. Je to zbytočné. Ja som už v ďalšej kapitole, kým ty sladko spíš svoj sen. Nebudem ti kaziť ilúzie. Totiž zobudil si sa a už si ich asi všetky opustil. Už sa asi neklameš, že som v Tescu a kupujem nám raňajky. Už je neskoro na to, aby som sa len tak vrátila a ty to vieš. Vieš, že sa už nevrátim. A zbytočne sedíš na gauči, pozeráš do blba a snažíš sa sám seba upokojiť. Perinu som si ustlala. Nik ma neuniesol. Jednoducho som odišla.
Tak už neplač, veď si ma sám vyhnal. Nenalievaj sa alkoholom, to nezaženie žiaľ a dokonca ti ani nepomôže zabudnúť.
Je to len ilúzia. Znásobí tvoje pocity a ty sa utopíš v slzách.
Tak už neplač.
Stále stojím za dverami a váham, či sa mám vrátiť. Nie. Bol to vtip. Som už 150 kilometrov od teba. A tisíce od tvojej duše. Vzdialil si sa. Už dávno. Vieš, že takto to bude lepšie.
Tak už neplač. Súcit vo mne nevzbudíš.
Prestaň aj piť. Už máš dosť. Nestalo sa nič tak prevratné, aby si sa stínal ani starý ožran. Tak už si nepýtaj ďalší. Odíď z tej zapáchajúcej diery. Vyspi sa na to. Ráno múdrejšie večer.
Tak je to dobre. Ulož sa do postele. Môžeš aj na moju stranu, ja už ju nepotrebujem.
No, to je asi najrozumnejšie. Gauč. Dobre, konečne si môžem ísť ľahnúť.
Myslela som si, že si chlap. Mal si sa  tým vyrovnať lepšie. Dobrú. Bývalý.
Na to oslovenie si sotva zvykneš. Teda sa s tebou radšej už neuvidím. Nie je prečo.
Už som od teba 200 kilometrov. A dušou na milióny.
Svet sa hýbe. A tebe rastú vlasy, brada a dlhy v bare.
Už som preč 500 kilometrov. Život sa pohol, ale Ty si prestal žiť. A ja spím. Konečne som zaspala.
No ráno ma čakalo nepríjemné prekvapenie.
Kto ti, dopekla, dal ten povraz?!
Zavisol si pred pár hodinami, keď som ja spala.
Ako tak premýšľam, radšej by som to nemala robiť.

Pomyslela som si a vrátila som sa pod svoju ustlanú posteľ k tebe do postele.