S mojím chlapcom som už viac ako tri mesiace (na Valentína to už budú štyri!) a pripadá mi to ako nič. Za normálnych okolností sa čas neskutočne vlečie a teraz sa len čudujem, ako rýchlo to letí. A čím to je? Áno, ním. Aby som sa vám priznala, Valentína som neznášala. Pripadalo mi to ako nechutný americký sviatok, ktorý ľudia oslavujú len preto, že nevedia čo od dobroty. Napokon, aj tiu na blogu som o tom napísala nejeden článok. Lenže teraz, keď sa tento "sviatok" nezadržateľne blíži, mám v žalúdku taký čudný pocit, že sa to zas pokašle. Že to bude môj milý ignorovať, že nič nevymyslím, že dostanem depku... Nie! Stop! Nechcem mať chmúrne myšlienky. Lenže človek, ktorý bol celý život sám (ok, nie som taká stará, aby som mohla tvrdiť "celý život") nemal človeka, ktorého by ľúbil a o ktorého by sa mohol oprieť, prežíva inak veci, ktoré sú pre neho nové a nepoznané, no nie? A nakoniec, prečo by mali dvaja oslavovať deň Valntína? Veď si môžu lásku predsa vyznávať hocikedy a hocikde! Mám taký pocit, že Valentín je iba o komercializácii alebo o dávaní dokopy niečoho, čo už vymizlo... A taktiež sa mi zdá, akoby ľudia, ktorí nikoho nemajú, majú potrebu rýchlo si niekoho nájsť, aby neboli out. A je to správne? Nuž, posúďte sami...
   Môj priateľ nevie o tom, že píšem podobný článok (a dúfam, že sa to ani nedozvie, lebo by ma zabil, že ho zas spomínam :-)), ale chcela by som mu odkázať, že ho ľúbim. Nebude mi vadiť, pokiaľ nič nevymyslí, pokiaľ zabudne na tento všedný a celkom nezmyselný sviatok, pretože mňa aj tak najviac poteší, keď mi potíšku do uška zašepká to sladko znejúce "Ľúbim ťa!" a nepotrebuje k tomu žiadny sviatok...