Sobota ako každá iná a predsa niečím výnimočná. Vracala som sa do rodného mesta. V aute hrali staré vykopávky a na sedadle pípol telefón: „Kúp biele marlborky a fľašu, akciu zahajujeme na byte.“ V duchu som sa pousmiala a tešila sa predstave zahájenia klasického babského večeru v nejakej kuchyni so sliepkami, ktoré poznám cez 20 rokov, ktoré som naposledy videla na pohrebe jednej z nás.

Otvorila mi Rachel. Nezabudla ma informovať o tom, čo momentálne rieši Hana a čo si o tom celom myslí ona. Ani som nestihla vstúpiť do bytu a už na mňa Hana kričala: „Poď si to pozrieť a povedz, čo si o tom myslíš!“  Odvrkla som: „Počkaj,“  zvítala sa s Monikou, ktorá prišla na dovolenku z Anglicka a išla som jej drukovať.

Ukazovala mi fotky z nejakej akcie, na ktorých bol jej o hodne rokov mladší milenec s nejakou o hodne rokov mladšou sliepkou spolu s kamarátmi. Chcela vedieť, čo si o tom myslím. Povedala som nič, mali dobrú zábavu a naozaj nie je dôvod niečo riešiť, obzvlášť keď si myslím, že mladý muž je absolútne neperspektívny. Hana nebola nadšená, s Ráchel sme sa na seba významne pozreli a v duchu si priali, aby sa jej zapálené lýtka skoro uzdravili, aj keď tušíme, že rozvod je v blízkosti.

Ťukla som si prvý prípitok s každou a pozorne si ich obzrela. Mala som pocit, že sa nič nezmenilo, že sú úplne rovnaké, možno pár kíl navyše a trošku vejárikov okolo očí, ale inak absolútne nič. Sedeli sme v kuchyni, vymieňali novinky a začali sa nostalgicky vŕtať v minulosti, zatiaľ čo v pozadí hralo obohraté cédečko.

Neskôr sme zavolali taxík a vrhli sa do víru nočného života. Zapadli v prvom obľúbenom bare a po rozhliadnutí smutne skonštatovali, že z tohto mračna nenaprší, objednali si prvú rundu a pokračovali v babských rečiach.

Niekto sucho zahlásil: „Dobre sme si sadli. Na jednej strane súložiace a na druhej tie bez sexu.“

Strašne sme sa smiali. Smiali sme sa na našich stratených ilúziách.

Rachel by súložiť chcela, je to vydatá matka troch detí a teoreticky by mala aj s kým. Prakticky súložila naposledy na svoje narodeniny a tie boli vo februári. Drahý jej povedal, aby sa pozrela na seba do zrkadla a ona v nemom úžase tupo na neho hľadela a v duchu si myslela „a ty si sa videl?“

Monika by súložila, ale nie so svojou polovičkou. Polovička ju nasrala a zvažuje rozvod. Dôvod som sa v ten večer nedozvedela, ale to, že jej vzťah je len praobyčajná finančná závislosť sme vedeli všetky.

Hana, tá súloží s oveľa mladším milencom, do ktorého sa pravdepodobne zaláskovala a formálne spôsobila rozpad vzťahu, ktorý už dávno predtým nefungoval. Začína si uvedomovať, že s mladým to nebude ružové, starý ju už nechce a ona sa bojí samoty, tak stále zotrváva.

Bolo to smiešne. Frekvencia súlože sa stala barometrom našich vzťahov. Nespávanie ako začiatok konca.

Zdalo sa, že sme ostali na chvíľu ticho. Počúvali sme hudbu, v hlavách premietali vlastné životy a asi rozmýšľali nad tým, kedy nastal ten zlom, kedy sme si uvedomili, že nič nie je také ružové ako sa zdá, kedy sme pripustili vlastnú omylnosť, posunuli hranice tolerantnosti a možno sa aj tak trochu vzdali. Kedy sme prišli o naše ilúzie a dospeli alebo len kedy sme prestali spávať so svojimi polovičkami a oni s nami...

Padol ďalší prípitok. Niekto povedal: „Na nás.“

Hodili sme všetko za hlavu a išli tancovať. Hľadali sme v starom bare na parkete tyč, ktorú sme poznali z mladosti, nebola tam. Chceli sme si dať zahrať naše pesničky a DJ sa zdesene na nás pozeral ako keby sme zatúžili po dychovke, nepoznal ich. Túžili sme sa vrátiť do bezstarostnej minulosti plnej ilúzií, a to sa dalo. Aspoň na malú chvíľu.

Na chvíľu, keď parket patril nám a vedľajšiemu stolu, keď sme bliakali staré pesničky a ostatní rozmýšľali, či to vôbec niekedy počuli, keď sme nad ránom kráčali mestom, močili si nohy v umelom potoku a tlačili dobrú cigánsku urobenú na prepálenom ohni, keď sme spievali na námestí pod reproduktorom a juniori vykrikovali ako dobre nám to ide, keď sme vymietli ešte dva tri bary, aby sme unavené sadli na obrubník, vychutnávali si začínajúci sa východ slnka a čakali na taxík.

Taxík, ktorý nás opäť vráti do reality všedných dní.

Sedeli sme. Usmievali sa. Pozerali na hrad. A bolo nám veľmi fajn.

Nikto nič nesúdil, nikto nebol súdený, ale každý dostal to, čo chcel.

Stratenú ilúziu...