9.7.2003
Nikdy v živote som nepísal cestopis. Ba vlastne raz. Mal som štrnásť rokov a môj strýko ma zobral kajakom dolu Dunajom. Vyplávali sme z karloveskej lodenice a po niekoľkých hodinách veslovania, komótneho, lebo sme sa plavili po prúde, utáborili sme sa na neviemkoľkom kilometri (na brehu boli tabuľky s označením kilometrov, ktoré rieka prekonala od prameňa). Po dvoch dňoch sme pokračovali v ceste. Naším cieľom bolo Štúrovo, ale už pred Komárnom nás zatkla pobrežná hliadka (to znie ako názov televízneho seriálu), a keďže sme nemali povolenie na plavbu (stačilo párkrát zabrať veslom a boli sme v maďarskej vode), museli sme sa autobusom predčasne vrátiť z Komárna domov. Doma som o našej ceste napísal reportáž a dal som ju prečítať matke. V podstate som jej to mohol porozprávať, ale napísal som to, dal som jej to prečítať a cítil som sa trochu ako Zikmund a Hanzelka. Tí dvaja boli v tom čase najpopulárnejšou československou dvojicou, aj keď nie komickou. Zikmund a Hanzelka bola značka kvality. Ešte aj nedávno, po rokoch, rozosmial som priateľku, ktorá mi mailovala zo Švédska, že sa s manželom opäť chystajú na cestu, tentoraz po Argentíne. Napísal som jej, že keď sú takí cestovatelia, mohla by sa ich dvojica volať Zikmund a manželka. Odpísala mi, že sa na tom smiali celý deň. Ale jej syn sa už nesmial. Príliš malý opustil našu krajinu, nepoznal cestovateľov a nevedel, v čom je vtip.
Takže toľko k tomu, ako sa zo mňa nestal Zikmund a Hanzelka. Moja reportáž o plavbe dolu Dunajom, písaná rukou, je nenávratne stratená. Preto som teraz trochu nervózny. Rozhodol som sa písať o svojej ceste po Kalifornii, z ktorej som sa pred pár dňami vrátil, a zisťujem, že neviem presne ako na to. Keby som bol prvý Európan, ktorý sa ocitol v Kalifornii, alebo aspoň prvý Slovák, bola by to hračka. Všetko, čo by som opísal, bol by objav. Predstavte si, že tam majú také obrovské autá, jedno stojí pred domom a druhé v garáži, a tie autá nemajú rýchlostnú páku, to je neuveriteľné, ale jednoducho stačí pridávať alebo uberať plyn a auto poslúchne, ale to nie je všetko, lebo pri volante je taká páčka, tú keď stlačíte, môžete dať nohu z plynu a auto udržuje danú rýchlosť, dokedy chcete, a pravú nohu si môžete pokojne dať pod zadok a ľavú vôbec nemusíte mať. To by sa písalo! Čitatelia by to hltali, náklad by astronomicky stúpol, na Slovensku by ma vítali ako voľakedy Gagarina, keď ako prvý človek vyletel do neďalekého vesmíru. Z dnešného pohľadu to bol neďaleký výlet (doslova), ale v šesťdesiatom prvom sa z toho svet išiel zošalieť. Ja som sa však ocitol v Kalifornii v roku dvetisíctri, v čase keď už všetci všetko vedia, všetci všade boli, a ak aj neboli, tak o tom počuli, čítali alebo to na vlastné oči videli v televízii. Takže ak sa púšťam do tohto cestopisu, podstupujem riziko, že budem (zase doslova) objavovať Ameriku. Lenže čo je už vhodnejšia téma na fejtón v uhorkovej sezóne, ako cesta po vzdialenej krajine?
Takže: vyleteli sme z rodného Schwechatu 12. júna lietadlom spoločnosti Lufthansa...
-----------------------------------------------------------------
Bodka Milana Lasicu
04.08.2013 19:04:51
Komentáre