Zuzana zavolala Janu do kina. Už dlho nikde neboli samé. Sedeli na lavičke pri fontáne a zhovárali sa. Boli to prázdne frázy. Obe si to uvedomili a zmĺkli. Vedeli, že sa niečo deje. Jana si vzdychla a rozhovorila sa. "Zuzi, chcem ti niečo povedať. Cítim, že by som mala. Možno sa ti to nebude zdať práve logické a najvhodnejšie. Môžem?" "Počúvam ťa." Otočila sa k nej s vážnym záujmom. Jana bola vážnejšia, ako kedykoľvek predtým a to sa jej veľmi nepozdávalo. "Vieš, mala som veľa kamarátov. Ty si však moja jediná skutočná priateľka. Ostatní boli fajn. Nemali sme však taký otvorený vzťah. Ako to vysvetliť... Vieš, nemali sme k sebe až takú dôveru, neustále sme pred sebou niečo skrývali. Nevedeli sme byť k sebe úprimní. Zrejme sme sa toho báli. S nikým som sa ešte tak dobre neporozprávala ako s tebou. Priznávam, najprv si ma vyľakala. Tvoja úprimnosť, priamosť ma úplne desili. Bolo to pre mňa niečo nové. Potom som ale bola rada, že nemusím nič hrať, že môžem byť sama sebou a ty ma za to neodkopneš. Až pri tebe som pochopila o čo, vlastne, vo vzťahu dvoch ľudí ide. Som rada, že som ťa stretla. Ukázala si mi lepšiu a ľahšiu cestu ako žiť. Otvorila si mi oči. Som ti za to vďačná. Veľa pre mňa znamenáš." Pozrela jej do očí. "Ďakujem ti. Mám ťa rada." Len tak to na ňu vyvalila. "Prečo teraz?" Spýtala sa Zuzana. Jej samej to prišlo divné. "Sama neviem. Mám dostať menzes. Asi preto som nejaká rozcitlivená." "Aj ja ťa mám rada." Objala ju. Vedela, že je v tom niečo viac. Uvedomovala si však, že každý človek potrebuje určitý priestor, kam nik iný nesmie. Zuzana chcela, aby o tom začala sama.___ Jana dúfala, že problémy s Marekom ešte neprenikli na povrch. V spoločnosti sa správali normálne. Myslela si, že si nič nevšimli. Priateľka ju však vyviedla z omylu, keď sedeli u nej v kuchyni a pili čaj. Zuzana sa na ňu zadívala. "Vyzeráš hrozne." "Vďaka za kompliment." Chcela sa smiať, ale nepodarilo sa jej to. Zuzana na ňu hľadela s obavami. "Ja viem." Priznala Jana. "Čo sa deje?" "Neviem." Pozrela na priateľku, ktorá sa na ňu pokojne dívala. Čítala jej v očiach, že jej neverí. "Vážne." Chcela ju presvedčiť. "Vieš, to napätie medzi vami, by sa dalo krájať." Jana bola prekvapená. 'Je to až také zlé?' Pýtala sa samej seba. "Ja naozaj neviem, čo sa stalo. Sme spolu veľmi málo a aj vtedy sa odo mňa odťahuje. Akoby sa ma bál dotknúť. Ani neviem, kedy sme sa naposledy milovali." "Kedy to začalo?" "Je to niekoľko týždňov. Prestala som počítať dni." "Koľko nocí si z toho spala?" "Nič moc. Nechápem to. Je na mňa milý, ale akonáhle sa ho dotknem, stiahne sa. Viem, že ma ľúbi." "A ty?" "To je otázka! Mám strach, že ho stratím, ak sa to už nestalo." "Ty z toho viníš seba, však?" "Neviem si predstaviť, čo iné by to mohlo byť. Keby mi aspoň niečo povedal..." Zmĺkla. "Vieš, kde teraz je?" "Nie a ani to nechcem vedieť. Chcem iba, aby bol tu, pri mne." Zuzana ju objala. "Vyrieši sa to. Zrejme to chce čas." Odviedla ju do izby a uložila do postele. "Skús si pospať. Potrebuješ nabrať silu. Budem vedľa." "Nemusíš tu ostať. Miro -" "Ja chcem. Spi!" Rýchlo ju prerušila. Pobozkala ju na líce a odišla do kuchyne. O hodinu ju šla pozrieť. Vôbec nespala. Ležala, pozerala pred seba a tíško plakala. "Nejde to?" Zuzanu bolelo srdce, keď ju tak videla. "Nemôžem už nič robiť, ani spať. Nedokážem sa na nič sústrediť. Neviem, čo mám robiť. Potrebujem ho. A strašne!" "Čo ti, vlastne, povedal?" "Nič. Že mu nič nie je. Iba raz pripustil, že je smutný. Ďalej neviem nič. Viem, že ho niečo trápi. Prečo mi to nechce povedať?" "Možno nevie ako." "Snáď mi nechceš povedať, že sa ma bojí?" "Nie. Vravím len toľko, že je tu niečo, čo pre neho nie je ľahké ti povedať. Iba uvažujem." "Ty vieš o čo ide?" "Rada by som. Ani Miro to nevie. Povedal mi, že sa Marek uzavrel a nie je s ním žiadna reč." "Ďakujem ti." Pozrela na priateľku a chytila ju za ruku. "To zajtrajšie kino zrušíme?" "Nie. Tak ho aspoň uvidím." "Daj si kúpeľ." Navrhla jej Zuzana. "Skvelý nápad." Ubehla hodina a Jany nikde. Zuzana zaklopala na dvere. Nič. Zavolala na ňu. Zasa nič. Pomaly otvorila a... Spala vo vani. Robila to nerada, ale musela ju zobudiť. Pohladila ju po tvári a ticho sa jej prihovorila. Nechcela ju vyľakať. Konečne otvorila oči. "Chceš sa utopiť?" "Čo tu robím?" "To je naozaj dobré! Potrebuješ sa poriadne vyspať. Už ti to začína vynechávať." Rozosmiala ju. "Tá voda je úplne ľadová! Ako tam môžeš byť? Vylez odtiaľ, chytro!" Zabalila ju do osušky a zohriala ju. "Staráš sa o mňa ako o dieťa." Mrmlala Jana. "Veď si aj ako decko. Ráno si ma neželaj! Také raňajky si ešte nemala!" "Vyhrážaš sa mi?" "Ber to ako chceš. Musíš sa vzchopiť. Takto to už ďalej, veru, nepôjde." "Máš pravdu." Uznala Jana. "Ó, jedna rozumná veta. Konečne! Dobrú noc. Mám ťa rada." "Aj ja teba." Tentoraz zostala Zuzana pri nej, kým nezaspala.___ Ráno Zuzana zavolala do práce a obe ospravedlnila s tým, že si berú deň dovolenky. Neprichádzalo do úvahy, aby šli ráno do práce po takej noci. Bol piatok a predĺžený víkend Jane mohol len prospieť. Jana sa prebudila až niekedy poobede. Zhrozila sa, koľko hodín prespala. Cítila sa však trochu lepšie a o to aj išlo. Zuzana ju dala trochu do poriadku, i keď vedela, že ona s tým veľa neurobí. Snažila sa ju rozveseliť a podarilo sa jej to. Sama po prebdenej noci nevyzerala najlepšie a Jana si z nej kvôli tomu uťahovala. Len čo našla najmenšiu príležitosť, pustila sa do nej. Zuzane sa to prvýkrát páčilo. Za iných okolností by jej to s chuťou vrátila. Tentoraz však za to bola vďačná. Najťažšie to mala s jedlom. Nemohla do nej nič poriadne dostať, tak ju kŕmila, ako malé dieťa. Pred každým sústom si vypočula siahodlhé a vytrvalé frflanie, ale stálo jej to za to, i keď ju to obralo o veľa energie.