„Nič nevieš!“ „Ja?! Kto tu nevedel že mínus štyri!“ Grrr...no tak čo, nevšimla som si jedno číslo, no. Nič strašné sa predsa nestalo. Len som musela celú tabuľu zmazať a začať odznova, lebo bez mínus štvorky by to nevyšlo.
           Predtým, ako zbehnem do podzemia, ešte stihnem na Kiku cez celú chodbu zakričať: „Ty Kika jedna! Ty si taká Kika! Nevolajú teba náhodou Kika?!“
„Maj sa, Mickey!“ Usmeje sa na mna a pošle mi vzdušnú pusu. Nedá mi to aby som sa nezasmiala. Dneska je vo forme, musím uznať. Sú to síce frázy, ktoré po sebe pokrikujeme denno-denne, ale s Kikou je to vždy sranda. A to sa cení.
           Zapnem si sveter. Tu dolu pri labákoch je stále zima. Je to už pod zemou, to síce hej, ale sú tu aj radiátory, takže to by nemal byť problém. Ale podľa toho, ako sa Mira trasie, napadne ma, že to očividne problém je. A riadny. Alebo žeby to bolo tou nemčinou?
          „Bojíš sa?“ Ozve sa hlas za mnou. Podľa hlasu usúdim, že dotyčná sa to pýtala zrejme mňa.
 „Nie, prečo? Veď to je pohoda.“ 
           S predstieraným záujmom odpoviem Milke, ktorá sa akurát doplachtila, a znova sa otočím k Mire. Ale Milka sa nedá odbiť.
 „Mira, ty sa bojíš?“
Mira, trasúc sa, zodvihne zrak a pomaly prikívne.
„Ten, kto sa to učil, sa nemusí báť.“ Dodá Milka a nahlas sa zasmeje. Rozmýšľam, či to bolo preto, aby sa Mira neurazila, alebo preto, že tam boli aj sextáni. Hm, ale Mira sa len tak neurazí. Ona sa proste učí stále, nemčina jej ide, so skromnosťou dodám, že my dve sme v skupine najlepšie.  Zrazu celé podzemie, ako to s výstižnosťou nazval Maťo, lebo to naozaj je podzemie, stíchne. Ani sa nemusím otáčať a viem, čo sa deje. Pomaly si vezmem tašku a knihu, no keď počujem slabé klopkanie opätkov, ktoré sa ozýva rovno za mnou, zrýchlim.
           Otočím sa a do nosa mi udrie silná vôňa mužského parfému. Naša nemčinárka si toho na seba toľko kydá, že ju nakoniec cítiť ako po kolínskej. Stále od nej smrdí celá trieda. Kráča vystretá, nevšímajúc si zdraviacich sa jej sextánov, ktorí si prestali kopať hekisek a keď sa jej so záujmom pozdraví Maťo, prehodí tým svojím prísnym hlasom, neodbočujúc očami zo svojej zornej dráhy: „Nevidím vás!“
          Viem. Vždy sa nám zdraví až na začiatku hodiny. Prudko otvorí dvere do starého laboratória prerobeného na triedu, zapáli svetlo a prejde ku katédre. Za ňou vchádzajú chlapci, tak ako nás to učila. A hneď potom „lejdísy“.
          Mira kráča posledná, ako vždy. Ja pred ňou, ako vždy a predo mnou Milka. Dnes skutočne výnimočne. Musím sa priznať, bojím sa. Až taká pohoda to zasa nie je. Ani som sa to veľmi neučila, len som si to dva razy prečítala.
Tesne predtým, ako vojdeme do vnútra, Milka sa ešte na chvíľu otočí a pošepká:
„Hej, veľa šťastia.“
Prikívnem. Vďaka, Milka.
                                                                                                                                                          Budem ho potrebovať.