V práci obvykle nefajčím, ale toto si pýta sladkú družku a tá do prstov vkĺzne až príliš ľahko. Večná milenka, vždy nová a žiadúca. Smrteľná. Niečo cvakne a do pľúc vnikne dráždivý duch istej personifikácie a rozihrá všetky tie dobroty, ktoré tak nutne potrebujem k ďalšej existencii.

Oslava života na strane jednej a cynizmus a flagelanstvo na druhej. A čepeľ, na ktorej opäť stojím, neschopný si konečne niečo zvoliť.

Sledujem červené pery a červenšie líca a rozmýšľam, aká krásna, teplá a vlhká je zvnútra. Príjemná ako – nu Matkin to popísal ako višňu takmer prezretú.

A smiech tak detský. Chlapi po tridsiatke a ženy veľmi podobné sa váľajú hynúcim snehom. Krátky dotyk, najkratší a ja sa na chvíľu usmejem. Len sám pre seba. Je to – ako v tých víziách konca sveta, keď vizionár stojí za sklom, či silovým poľom a dej, ktorý sa odohráva nejde ovplyvniť. Stať sa jeho súčasťou.

Vydýchnem modrastý oblak a rozmýšľam, kde sa stala chyba. Naozaj som umrel? Stratil dušu a stal sa len strojom na látkovú premenu. Strojom zmýšľajúcim - inteligentným, nie však cítiacim. Niekedy si myslím, že je to škoda.

A vzduchom znie popri smiechu detí v telách tak strašne veľkých zrazu odporné:

A ja sa cítim tak strašne sám. Bez duše a radosti. Robot na zlú náladu, zabalený v celofáne.

Zamračím sa a miznem v diaľke. Smiech odoznel a ľudia sa zmenili na roboty podobné tomuto jednému. Ukrývajúc však v sebe kúsky citov, ktoré sa ukážu vtedy, keď to nečakáš.

Cigareta topí okolitý sneh. Umiera a plače. Roboty neplačú. Kalkulujú a kazia sa.