Pred rokom jedným a dvadsať nad,

šíril sa sviečok žiar a štrngot kľúčov..

Mysleli sme že púšťa sa ľad,

ale to mizol svit slnka lúčov..

Vo viere že slnko vychádza nám práve,

z poza oblakov  rudej obludy,

stúpali sme po práve zasiatej tráve

a počúvali ako rastie a rozosieva semien bludy..

Sľubmi nás živili v krajší svet..

O rok, o päť ... o desať.

A opäť roky pridávali nám,

Že koľko vraj do zasľúbenia máme..

A máme čo?

Hladové doliny tunelmi podryté,

trosky rodín živoriace v biede..

Piliere školstva, zdravia, práva,

nám bezohľadnosť mocipána zakopáva..

Priepaste biedy v protiklade blaha,

kto je v tej biede a kto v eurách sa váľa?

Vraví sa, teš sa, bude vraj aj horšie..

Tak bieda hor sa, na  naše kože hrošie..