Mám švagrinú, ktorá sa narodila na Valentína. A tak sme sa k nej na dedinu,  vybrali aj s manželkou.  V noci u nás husto snežilo, preto asi  ešte ani okolo 10.00 hod. cesta nebola poriadne posypaná.  Jazda autom si preto vyžadovala pomalú rýchlosť a veľkú obozretnosť. No už asi po 15 km jazdy prišiel úsek cesty, ktorý nebol posypaný vôbec. Preto som autom šiel takmer krokom  a dobre som urobil, lebo moja manželka zrazu pod svahom v poli zbadala niekoho ako telefonuje z mobilu. Situácia nezvyčajná. A tak som auto veľmi pomaly zastavil. Zapol som výstražné svetlá a cúvol som späť lebo bolo jasné, že pod svahom je aj nejaké auto.   Vyšli sme von a pred sebou sme videli veľmi mladú dievčinu, ktorá stále telefonovala čupiac pri aute. Tak som nahlas zavolal či nepotrebuje pomoc a či je tam sama. Odpoveď akosi neprichádzala, ale postupne na ceste zastali ďalšie dve auta, z ktorých vystupovali ľudia ochotní telefonujúcej slečne pomôcť. Tak bolo rozhodnuté, že slečne pôjdeme dole pod svah naproti. Chvalabohu nemala žiadne viditeľné zranenia. Len bola veľmi vyľakaná. Preto sme sa jej znova opýtali či jej niečo nie je? Odpovedala, že je relatívne v poriadku. Pýtam sa jej.  To ste volali políciu alebo hasičov?  Odpovedala,  že nie. Viete ja som  rozprávala so svojim ockom. A máme teda zavolať policajtov alebo hasičov my? Vzlykajúc povedala, že nie. Hovorím jej neplačte. Viete,  ale  keď ja som môjmu ockovi rozbila auto. Na to som jej povedal. Buďte rada, že vám sa nič nestalo a pár pokrivených plechov opravia v autoservise.   Pre istotu sa zasa pýtame. Skutočne nemáme nikoho volať?  Nie. Znela jej odpoveď.   Jej ocko totiž osobne,  hneď  príde za ňou,  a urobí čo bude potrebné.  A tak,  jej iný manželský pár, ktorý šiel do mesta   ponúkol aby dovtedy pokiaľ príde jej ocko,  išla do ich auta. Ponuku prijala. Preto po jej súhlase, keďže ďalšiu pomoc výslovne odmietala,  ostatní vodiči pokračovali vo svojich jazdách ďalej. Pri našom spiatočnom návrate  už pod svahom nebolo ani dievča,  ani auto. Takže zrejme všetko dopadlo skutočne  dobre.

A prečo o tom vôbec píšem?

Po prvé preto, že  ešte stále je dosť  ľudí,  ktorí sú ochotní pomôcť druhým ľuďom    vtedy,   keď z ich pohľadu  je pomoc  potrebná,  hoci o to druhá stránka výslovne nežiada.  

Po druhé preto, že  cestári by si v tomto prípade mali skutočne spytovať svedomie, lebo  asi 100 metrov pred  a aj 100 metrov za týmto úsekom bola cesta posypaná. Prečo neposýpali inkriminovaný úsek je pre mňa záhadou.

A po tretie. To čo napíšem teraz,  som si vlastne uvedomil až doma,  pri písaní tohto príspevku.  Dnes je predsa Valentína. A opísaný prípad jasne  ukazuje, že aj Valentínska  láska môže mať veľmi veľa podôb. Na jednej strane mladá dievčina určite svojho ocka veľmi ľúbi, lebo  sa spoliehala iba na neho. Na  stránke druhej, aj jej otecko bude mať svoju dcérku asi tiež rád, veď jej požičal svoje auto.

Ale  tá najdôležitejšia je podľa mňa predsa len ľudská láska,  láska  človeka k človeku. Bez ohľadu nato, či je momentálne Valentína alebo je len obyčajný deň.  Preto sme aj my s mojou manželkou šťastní, že sme boli svedkami tejto obyčajnej ľudskej lásky a to práve na svätého Valentína.Vám všetkým čo ste si príbeh prečítali,   tiež prajem príjemný Valentínsky víkend. J.Kotulič