Koľko je to ? Dva a pol roka, čo sa flákam blogom. Od jeho špinavých ponožiek, až po duhy duše, cez všelijaké hysterické obdobia až po tie veľmi kamarátske.
Primárne je to taká menšia dedina.So svojími obľúbencami, samozvanými kráľmi, družičkami nikdy nevydaných článok, umelcami, predstaviteľmi gýču, múdrosti a tak.
Prešla som si temer každou fázou, ktorou si viem predstaviť dodnes prejsť. Od tej kde ako škaredé káčatko, nepozvané na ples ticho prizerá na "velikánov" až po primerne zaujímavú, až po niekým fakt obľúbenú alebo neobľúbenú.
Samozrejme bola aj fáza, keď som si myslela, že môžem mať aj vplyv na nejaké udalosti na blogu, že môžem niečo zmeniť, i niekoho.
S vervou som sa vedela pustiť do šarvátok, pretože som už mala svoje "postavenie".

V tom čase, práve tým, že som na mala gule vpliesť sa kde kade, som si začala všímať, kto na to má gule.
Gule ? Upresním, kto je si natoľko sebou istý, že jeho komentáre majú váhu, že jeho požiadavky majú váhu, že jeho návrhy majú váhu.
Prekvapilo ma to pozorovanie. V skutočnosti je to úzka skupina blogerov a áno, tých výrazných.
Presne tých, ktorí si v určitom momente uvedomili, že sú obľúbení alebo neviem akí, ako ja kedysi.

Presne tí, žiadni iní. Na blogu je pár tisíc blogerov.
Ale dominujú mu tí, ktorí sú komunikatívny, populárni. Je jedno z akých dôvodov.
Zrazu som si uvedomila, že do šarvátok, rozporov, do rôznych histerických scénok, vpochodúvava v sktuočnosti len
úzka skupina ľudí . Tých "veľkých". Všetci si myslia, "že k tomu majú, čo povedať".

Vzájomne sa tú kamaráti a silnejšie pozná tiež užšia skupina. Keď v tejto skupine sa zomelie nejaká volovina,
zvyšok skupiny velikánov má neuveriteľnú potrebu  sa k tomu vyhadri´t, zaujať postoj a strmhlav bojovať za záchranu
slobody slova, a neviem akých liberté hesiel. Velikáni zaujímajú postoj rôzne.
Všelijakého druhu. Hlavne verejne.
Robia to len velikáni a tí čo patrie do tej úzkej skupiny velikánov. Tí kvázi nevelikáni, nevidia najskôr oné obrovské kauzy,
ktoré sa blogom prevalia, alebo nevidia do toho úplne. Ani by nemali komu demonštrovať odchod.
Malí blogeri odchádzajú v tichosti.

Veľkí blogeri si myslia, že majú moc a tak si v klídku dovolia vyhrážať sa odchodom, diktovať si podmienky pod podmienky, hlásia návraty, keď sa niečo zmení/ukľudní/spekní a neviem čo, neuvedomujúc si, že sa vlastne otriaslo len to ich malé pieskovisko. Malá lokálna hrmavice.
Vcelku sa bavím na týchto demonštráciach už dlho. Skúmavo skôr.
Vždy s prekvapením očakávam ktorí bloger, kerú techniku zvolí. Tvorivosť sa prejavuje aj v tom.
A rada si vždy pozriem na "veľkosť" onoho kerého blogera. Bez ohľadu na tu, že väčšinu odchádzajúcich , čo som zachytila tu mávať velikášsky svojou vlaječkou, mám rada.
Bude to tak, hrabem na stejnom piesočku.

Popularita je zvláštna, kriticky musím povedať, že má svoje charakterové črty, ktoré ja sa zdá, sa opakujú bez ohľadu na charakter pod ním.
Vždy sa mi žiadalo, tým všetkým, čo čítavajú články zo stajného peisočku a ktorým sa zdá, jak to tu napáchlo,
jaké to tu je, jaké to tu už nie je a všetkým tým tvorcom toho, aký blog je dobrý , povedať, aby sa porozhliadli zo svojho
kráľovského kresielka po tých menších blogeroch , že by prečistil oči kus pieskom.
Na blogu totiž najvencej špiny je v tom najpopulárnejšom pieskovisku.
Tie menšie sa ľahšie čistia.