Ak poviem rozhovor, myslím tým spojenie duší. Absolútne prepojenie myšlienok dvoch ľudí. Pokojne vlastne aj viacerých... v rámci živej diskusie na rôzne témy. Ide tu o počúvanie sa navzájom, okamihy, kedy sú slová toho druhého pre mňa tie jediné na svete, jediná správna vec, ktorú v danom momente môžem vnímať. Krása myšlienky, jej vysvetlenie, moje vyjadrenie sa k téme, vzájomné pochopenie, porozumenie. Nie je to skvelé? dokonalá konektivita... Takto sa môžem neskutočne veľa dozvedieť, môže ma to vnútorne obohatiťi, po ťažkom dni, či týždni sa vďaka slovám toho druhého zresetujem. A stojí ma to niečo? ale vôbec nič a ako neskutočne to pomáha, však...?

     Niekedy je však žiadúce, aby sme zdieľali samých seba. Teda aspoň ja to pociťujem tak, že z času na čas, je mi dobre keď som sama. Ja sama v sebe premýšľam nad svojim životom, konaním... rozoberám. Beriem to v rámci vyrovnávania sa samej so sebou. Keď trávim čas sama a cítim sa pritom v pohode, je mi fajn, som pokojná a spokojná, viem že som na dobrej ceste k uzdraveniu svojho ducha. Možno duše. K očisteniu štítu. riešim si problémy, ktoré som x-krát rozoberala s inými. Ale aj tak nakoniec si môžme pomôcť len my sami. teda sa snažím vyrovanť so situáciou, urobiť z problému bublinu a odfúknuť ju preč. S hrnčekom kakaa v ruke. Nenamaľovaná. Obyčajná Ja. koľkokrát je totiž problém ťaživý a nechce ísť preč. Možno nemáme čas do hĺbky si ho rozobrať a uznať, že je čas to let him go. Alebo nechceme. A ak máme v duši tŕň, nemôže fungovať ako by mala... treba ho vybrať von. A vtedy sa vrátime k sebe. Teda aspoň u mňa je to tak.

     Preto je fajn, zdeiľať sa sám, netlmiť výkriky svojho Ja nepodstatnými vecami, zastierajúcimi skutočnosti. Dajte si kakao, pustite príjemnú hudbu a pohrúžte sa do seba, ideálne na nejakom pohodlnom gauči, alebo rovno v posteli. Ak nič, aspoň vám bude sakra dobre.