Emilko, čuduješ sa, že ťa oslovujem takto zdrobnelo, teda vlastne nežne? Nečuduj sa, Emilko. Blížia sa Vianoce a ja som vtedy namäkko. A pretože nemám koho oslovovať nežne, tak oslovujem teba. Nebudem sa predsa líškať tým babám tu v starobinci, ešte by si mohli niečo namýšľať, pretože aj keď už majú svoje roky aj tak by ešte chceli niekoho uloviť, len tak zo zvyku, rozumieš, krása pominie, ale ten lovecký pud ostáva a človek si musí dávať čertovský pozor, aby sa do niečoho nezamotal, hoci, na druhej strane, už by asi o nič mimoriadne nešlo, len o takú spolupatričnosť, ak vieš čo tým myslím, skrátka aby človek nebol celkom sám, alebo aspoň aby nemal ten pocit. No. Takže predvianočnú sentimentalitu máme za sebou, a teraz k veci. Budem tu sám. Lebo všetci spolubývajúci ešte majú niekoho, kto si pre nich na tých pár dní, Štedrý večer a tie dva sviatky, príde. Deti, súrodenci, priatelia, atakďalej. A potom ich sme zase vrátia a nechajú tak. Pre mňa nepríde nikto, veď vieš, ako som dopadol, ale to sa nesťažujem, v žiadnom prípade, ja som na samotu zvyknutý a vlastne by mi dosť vadilo, keby som teraz musel k niekomu ísť a prispôsobovať sa tamojším zvyklostiam a ešte sa tváriť, že mi je fajn a prejavovať vďaku. Ja nechcem byť nikomu nič vďačný. Ani mne neni nikto za nič vďačný, takže sme si kvit. Zase som napísal "neni", hoci viem, že sa má písať "nie je". Prepáč. Ja osobne medzi spisovnou a hovorovou slovenčinou nie som zvyknutý robiť nejaké rozdiely, a to je chyba. Minule som písal žiadosť o zvýšenie dôchodku a tiež som tam mal plno nespisovných slov, najmä keď som písal odpoveď na ich list, v ktorom mi oznámili, že mi ho nezvýšia. Teda dôchodok. Napísal som im od srdca, čo si o tom myslím, ale dal som to pre istotu prečítať správcovi a ten mi to poopravoval a povedal, že dôchodkový úrad za nič nemôže, že je to vec legislatívy. Robil som sa, že neviem, čo to je legislatíva, aby som nevypadal (správne má byť "nevyzeral") ako nejaký, veď vieš čo. Správca mi povedal, že mám taký dôchodok, na aký som si za celý život zarobil. To ma tak nasralo (správne má byť "nahnevalo"), že som mu skoro jednu vypálil. Ale on mi povedal, že veď aj on je v dôchodku a že si tu len privyrába a že vraj to chcú zrušiť, že ak robíš, tak na dôchodok nemáš nárok. Vtedy som všetko pochopil, Emilko, veď sme vlastne celý život žili a robili tak, ako keby sme boli už v dôchodku, takže sa nemáme teraz na čo sťažovať. Ráno kávička, potom debatička, potom do mesta, akože voľačo vybaviť, potom obedná pauza a okolo tretej domov, v piatok aj skôr. Veľká makačka to teda nebola. To keď som raz hovoril jednému, čo emigroval do Švajčiarska, a potom sem prišiel na Vianoce za mamou do starobinca, tak mi nechcel veriť. Tam vraj normálne makajú v kancelárii osem hodín denne a niekedy aj viac, keď treba. Poviem ti, Emilko, som rád, že som neemigroval. Tam mali všetko, pomaranče, banány, handry a čo ja viem čo, ale my sme mali voľno. A to sa nedá zaplatiť. Emilko, končím, daj na seba pozor a keby si niečo potreboval, tak si kúp. Žartujem, šak vieš.
        Tvoj Miro

Zdroj: .týždeň, 13.decembra 2010