Browsujúc po múdrych stránkach, sledujúc deficity verejných financií začínam uvažovať, kto všetky tie peniaze požičiava? Aby sme si rozumeli (a chápali sa), rozpočtový deficit, resp. schodok verejných financií predstavuje, podobne ako schodok v rozpočte rodinnom, nejakú sumičku, ktorá v pomyselnej pokladničke jednoducho chýba. Ergo treba požičať.

 

Kde? U rodičov. Pri deficite rodičov – u známych. Pri deficite požičaniachtivých známych – v bankách, prípadne hriešnych úžerníkov, aj keď netuším, prečo sa úžerníci úžerníkmi nazývajú a finančným domom ostáva toto značne pejoratívne pomenovanie (prezývka?) ušetrené. Nakoniec: kde-aké náboženstvá považujú úrok za hriech. Dokonca aj to údajne naše kresťanstvo (verné Abrahámovej tradícii), ho kedysi zakazovalo, avšak verné svojej farizejskej náture ho veľmi rado repatriovalo. Ale nebudem útočiť na úroky, mohli by ma nazvať šarlatánom. Predsa len, kde by sme bez neho boli? (Len si to predstavte, svet bez úroku, hrôza pomyslieť).

 

Späť však k deficitom. Vzťahujúc problémy bežnej rodiny na národný (resp. hocaký iný) štát (veď nakoniec, čo iné, než jedna veľká rodina milujúcich sa súdrohov taký štát je) musí kdekto prísť k záveru, že zatiaľčo deficit rodinného rozpočtu vyrieši pár tisíc (či desiatok tisíc v prípade nezodpovednej, prípadne nešťastnej rodiny), schodok financií verejných predstavuje onakvejší objem prostriedkov. Rodičia takého štátu však už poväčšinou pomreli, prípadne nemajú k plodu vlastnej lásky náležito silný vzťah, aby boli ochotní poskytnúť svojej rašiacej ratolesti peniaze predstavujúce svoj niekoľkotisícročný plat a známy by aj požičali, často sú však sami zadĺžení a ak aj požičajú, musia si požičať niekde inde (čo budem považovať za prvý problém). A tak sa postupne s cylindrom na hlave prikrádajú korporácie, vždy ochotné zúročiť svoje dočasne voľné peňažné prostriedky. Vynára sa problém druhý.

 

Problém prvý: Požičiavanie na požičiavanie. Ako nás učia na školách, investícia do „štátnych“ (či už dlhopisov, pokladničných poukážok, prípadne iných finančných nástrojov) sa považuje za najmenej rizikovú. Tvárou v tvár páke, ktorá pri podobnom machinovaní vzniká však treba pripomenúť, že minca raz môže padnúť aj na druhú stranu. A každý vie, čo sa stane ak zoradíme domino a poriadne rozkýveme jednu kocku.

 

Problém druhý: Prostriedky korporácií a iných. Nuž, na pohľad na ich peniazoch nieje nič zlého. Nesmrdia, vyzerajú rovnako ako tie štátne. Ani najmodernejšia technika neodhalí žiaden rozdiel. Ani nemôže, sú to tie isté.

Ak by som bol Tomáš More šmrncnutý Marxom videl by som to takto: Štát je uskupenie ľudí, ktorí sa dobrovoľne za účelom vyššieho dobra (prípadne inej chorej pohnútky) rozhodli obmedziť časť vlastných práv a zveriť ich vykonávanie do rúk nejakej imaginárnej inštitucionovalizovanej postave. Súkromné spoločnosti sú (generalizujúc) vlastnené tými istými ľuďmi. To je tá krása zákona veľkých čísel, stratí sa v nich bližší náhľad.

V praxi to znamená, že sami sebe požičiavame peniaze a platíme si úrok a ak množstvo peňazí ostane konštantné – kráčame v ústrety stagnácii a recesii.

 

Otázkou ostáva, načo k podobnému procesu potrebujeme parazitov ako štát, či korporácie a dokedy sa pomyselné koleso zadĺženia vydrží točiť.