Dlhé vlasy, tvár ako bábika, postava, ktorú jej môže kdekto závidieť. To je moja mama. Ale pozor! Za anjelskou tváričkou drieme čosi tajomné, zvodné, čo je príčinou skutočnosti, že je na čiernej listine už toľko zlomených mužských sŕdc a ich ego roztrieštené na márne kúsky pri pohľade na ľahostajný úsmev mojej mamy. Toho pravého totiž už má.

Jeden deň mojej mamy?

Ráno jej, ako každému z nás, popritom, ako sa bezradne snaží nahmatať mobil a vypnúť to neznesiteľne zdrvujúce zvonenie ohlasujúce krutú skutočnosť, že už je ráno, treští v hlave.

Posadí sa na posteli, vyzerá ako ja, keď som niekedy námesačná, na hlave sa jej krúti natáčka, ktorá sa podobá rúre od vysávača. Obuje si hnedé šľapky ako členka klubu seniorov a šúchajúc nohami, ktoré poriadne ešte ani neodlepuje od zeme sa s nepríčetným prázdnym výrazom tváre dotacká do obývačky a pustí tele ráno.

Spoza temných zákutí kúpeľne a šatníka je vidieť len tajomné tiene a počuť iba šramoty a zvuky podobné zabíjaniu mamuta. To si len fúka nos, má alergiu, chúďa moje.

Spoza dverí kúpeľne sa odrazu objaví niekto celkom iný. 

Elegantne oblečená, už nemá šľapky, dokonale farebne zladená, bezchybný mejkap, perfektné vlasy. Aj tak ešte stále spinká a sníva si svoj nočný sníček, ktorý pretrváva snáď počas celého dňa.

S kabelkou a aktovkou vyzerá ako správna sekretárka, pôsobí striktne a decentne.

Je praktická a v jej prítomnosti nič nezostáva len náhodou. Život má dokonale premyslený ako maliar vie o každom jednom ťahu štetcom na plátno.

Sviatky bývajú striktné s vymedzenými pravidlami hry, do Štedrej večere salónky jesť nemôžem, darčeky sú krásne zabalené, umelý stromček nehrozí.

Mama si obuje vysoké lodičky a odchádza z domu do práce. A to znamená, že zmizne z povrchu zemského a ja ju neuvidím celý deň, hoci z okna bytu vidím jej písací stôl v kancelárii.

Keď dolu v reštaurácii, ktorú máme vo dvore, všetci muži i ženy otáčajú hlavou, ja viem, že pri stole číslo 5 sedí moja mama.

Je lektorkou brušných tancov a zároveň idolom mnohých žien, ktoré sa od nej príkladne učia. A je vzornou mamou, i keď aj ona má svoje mušky ako každý z nás.

Keď nie som doma, vzrušene mi telefonuje s otázkou, či som v poriadku a či ma niekto neznásilnil alebo neuniesol. Nie, ja mám svojho ochrancu a okrem toho nosím každý večer za opaskom vojenský nôž ostrý ako britva, ktorý som dostala od uja. On sa v nožoch vyzná.

Mama zbožňuje Paríž, navštívila ho minimálne desaťkrát v živote a všetko, čo máme doma v byte, je výhradne vo francúzskom štýle.

Keď ma tam vzala po prvý raz, bolo to krajšie ako prísť o panenstvo. To bola hrúza, nočná mora, ktorá sa neskončila ani po tom. Vraj prvý raz je vždy najhorší. No Paríž bol úžasný.

Nikdy predtým som nedokázala pochopiť, ako je možné, že je tak neskutočne uchvátená už len keď o Paríži niekomu vykladá. A až teraz som to pochopila. Paríž je obdivuhodné mesto, je to jednoducho niečo úžasné. Túžim tam ísť znova.

Je päť či šesť hodín popoludní a v zámke dverí počuť šramot kľúčov, ktoré sa zúfalo snažia otvoriť. Moja mama sa vracia z práce.

Hneď ako za sebou zatvorí dvere zvnútra, beží do obývačky a snaží sa nájsť cédečká, ktoré potrebuje tu a teraz.

Áno, o siedmej začína precvičovať. Orientálnu zostavu, ktorú pripravila pre svoje dámy, si tancuje stále a stále donekonečna a ja to musím počúvať. Vždy sa rada predvádza a chce, aby som sa pozerala, ako tancuje. No dobre, pozriem sa, aby sa potešila.

Už sa pozerám, usmieva sa. Je spokojná. To je dobre.

Z rádia vyberie cédečko a odchádza tancovať a odovzdávať svoje profesionálne skúsenosti i vedomosti tým, ktorí na to čakajú.

Moja mama je skvelá. No keď sa naštve, nikto sa nechce dlho zdržiavať v jej blízkosti. Všetci utekajú a schovávajú sa všade, kde sa dá. Všetci sa boja, či už ženy alebo muži.

No i tak je to žena s veľkým Ž. Je to moja mama, dala mi všetko a vychovala ma ako najlepšie vedela.