Môj muž chodí na futbal. Dva krát do týždňa. Viem, čo tým sleduje...vlastne to vôbec nie je náročné pochopiť...Ale... Ale! Prečo on má byť ten, ktorý tu má nárok na oddych a rehabilitáciu? Nie som ja tá dôležitejšia? Tá vyťaženejšia? Tá, ktorá to SKUTOČNE potrebuje? Veď... on chodí do sveta, obeduje a ták...

Najskôr som myslela, že mojim cieľom a jasným zámerom by malo byť, ako na pravé hodnoty nastavenému človeku, mu tieto "potulky" skaziť, zmaziť, prelomiť, zničiť, zbortiť a celý ten jeho vzdušný zámok a sen o tom, že je stále vo vnútri chlapcom, ktorý si môže dovoliť hrať futbal... skrátka zahodiť do koša, do neznáma...

Aby napríklad že... Prišiel z roboty... A napríklad že.. povedal, že... "Ježiš, aký som len šťastný, že ťa mám! Ja si celý deň len tak kdesi v kely ťukám ledabolo do nejakej cudzej klávesnice, za čo mi na konci mesiaca prídu na účet nejaké peniaze, ale čo ty?! Čo TY?! Bože, moja drahá, moja spanilá! Aká si úžasná, ako ťa strašne milujem za túto tvoju OBETU, že nechodíš medzi ľudí, že si TAKMER KOJILA, že si vo svojom vlatnom tele vynosila naše dieťa a že... No proste šup sem! Šup na moje ručičky, strašne ťa na nich chcem nosiť!"... a ták...

No ale nedeje sa to... A na moje snahy, že... "A nemôžeš zostať doma?!" sa mi dostáva len bohapustej odpovede, že "Nie, nemôžem" a ešte také kecy okolo, že on je tam v tom družstve nejaký strašný kapitán a že chalani na neho strašne čakajú a bla bla. Ako keby tej lopte nemohlo byť ukradnuté, či je v bráne, alebo len niekde v riti na tráve, či čo.... proste...

Nepodarilo sa mi to. Nepodarilo sa mi nastaviť ho na to, že nemá právo na oddych, že mi má neúnavne slúžiť a že ja som tá, na ktorej oltár sa majú klásť ruže a iné kvety.... Skrátka nič... Tak si vravím... Dobre, pôjdeme na to oblúkom...

Zjednala som si teda dva dni, kedy aj ja môžem výjsť medzi ľudí... Prvý deň v týždni zo zásady nečerpám, lebo..."mi to nevydáva", citujem bratov stredoslovákov, tiež slovákov...........Nejde to! V týždni to nejde... Skúšala som to, ale... Neviem. Moje organizačné schopnosti zlyhávajú............Na môj úkor samozrejme... Našťastie je tu ešte druhý deň....

Vybrala som si nedeľu a vybrala som si to najlepšie relaxačné zariadenie, aké mi len prišlo na um. Myslím, že lepšie som si fakt vybrať nemohla... Je to zadarmo, je tam ticho, kopec svetla, veľa rovnako zmýšľajúcich ľudí, väčšinu času len sedím a hĺbam - čo mi teda fakt najlepšie ide v sede a nie napríklad na bežiacom páse, alebo čo... A skrátka som sa vybrala do kostola....

Ticho, pohodička, tá nálada a pokoj... To nenájdete ani v Lidli, ani v Tescu, ani v Auparku, či inom parku. Je to len tam... Je to neuchopiteľné, je to pokojné... Až tak pokojné, že som z toho znervóznela... Obzerám sa okolo seba, že... či tu naozaj môžem byť aj ja?... Veď ani nahodená nie som, ani... som sa nenamaľovala a to obočie mam len tak napól vyšklbané, tak ako mi to môj chvat každodenný a slabé osvetlenie v hale pred odchodom dovolili....Som tu dobre? To aj ja?... Tu môžem len tak byť....?

Pozerám pred seba.. A pozerám sa aj za seba a zdá sa mi, že všade navôkol sú lepší ľudia, než som ja. Krajší ľudia. Niektorí muži majú ožehlené košele a iní aj saká, mladé dievčatá majú nakulmované vlasy, alebo možno aj vyžehlené a niektoré staršie panie asi naozaj vedia, o čo tu kráča a kedy je treba vstať a prežehnať sa a kedy zase naopak si kľaknúť... 

Trošku si pripadám ako Alenka v krajine zázrakov, aj sa hanbím, aj mi je divne, lebo viem, že ja teda na seba nič vyžehlené nemám, ani vlasy... A ako svoj asesoár som si zvolila baťoh z Decathlonu za 2,70... Takže sa tu fakt cítim ako sedlák v meste a pomaly aj znervóznievam a aj by som možno odišla, keby...

Som zrazu nemala pocit, že... Akoby mi niekto vravel....

"Strašne sa hrbíš, vystri sa", hovorí mi ten Niekto.

Uvedomím si, že sa naozaj strašne hrbím a tak sa vystriem a hoci mi obyčajne býva nepríjemne chodiť vystretá, zrazu je mi to celkom príjemné, celkom dobre mi to sadne a...

"Nad čím rozmýšľaš?", pýta sa ten  Niekto, čo si len tak, akoby náhodou, visí celý ožiarený na tomto obraze, aha hneď napravo a... Kuká rovno na mňa a rovno do mojej duše a mysle a...

"Jaa?... Bože..Jaa... Nad ničím, ja len že...Neviem, či sem patrím", poviem mu v tichu svojej mysle, aj to len tak pošepky, aby to náhodou nepočul niekto, kto to počuť nemá...

"Nemám celé boty a... som aj tučná a...ja neviem, či som...či sa sem hodím, či som dobrá, chápeš?!", hovorím mu stále pošepky, možno aj trochu podráždene..."Kukaj na toto... ruksak som si zobrala...čistá sedlač...a ešte ti niečo poviem", stále šepkám...."Eliška jedla včera celý deň sladké a...večer som jej neumyla zuby...a...nedokážem šetriť a asi ani na dovolenku nepôjdeme...nie je za čo..a..ja neviem, či takto...niekam v živote zájdem a...či niekedy schudnem a...či a vôbec niekedy polepším a budem fakt dobrá...a hlavne aj...", nakloním sa k Nemu trochu bližšie...

"Hlavne aj milšia na svokru...som k nej ako pes, vieš?", šepkám...

Nastane chvíľka ticha a potom znova len smiech...Nechápem tohto týpka, prečo mu je všetko smiešne...

"Ja som si sem skrátka... Nekúpila lístok, chápeš?", hovorím. Potom sa na neho pozriem čo najserióznejšie a dodám...."Ja som tu skrátka na-čier-no...načierno, chápeš?", dodám...

Obzerám sa okolo seba...Kostol plný pekných a určite aj bohabojných ľudí, všetci určite vedia šetriť a nepoužívajú vulgarizmy, všetci určite hovoria len pekne a každý presne vie, kedy sa tu kľačí a prežehnáva a kedy sa môže ísť na prijímanie a kedy nie...Ako sa to hovorí na spovedi a ako sa zdraví kňaz? Dobrý deň? Alebo..?...

A potom... zrazu mám pocit, akoby mi ten Niekto znova poklepal na rameno a povedal ešte raz, že sa mám vystrieť...

"Vystri sa, strašne sa hrbíš...A ty sa tu nemôžeš hrbiť, nechápeš?", hovorí....Vystriem sa teda a čakám na to odôvodnenie..Akoby tých dôvodov na to, prečo by som sa mala hrbiť, nebolo dosť... Stále robím chyby...Nedokážem upratať tak, aby náš byť zostal čistý dlhšie, než 3 hodiny...Nedokážem sa nehnevať...Nedokážem nehovoriť "doprčíc" a aj iné, horšie...Som zlá, hlúpa, chybná, som... Ach, hanbím sa.. Neviem, čo tu vlastne robím... Bez vstupenky... Medzi týmito vyžehlenými ľuďmi......

"Ale ty vstupenku máš. Parádnu vstupenku hneď do prvej rady... Ty nechápeš!? Nerozumieš tomu?", trochu sa hnevá.... "To ja som ti ju kúpil... To ja som to celé zaplatil... tebe a aj všetkým ostatným, všetkým čo sú tu....", počujem ho hovoriť....

A vtedy sa fakt vystriem, ešte raz a poriadne a asi toto je ten moment, kedy mi to skutočne docvakne....Po lícach sa mi kotúľajú slzy....Skutočné slzy...Nie také nakreslené, ako keď kreslíme s Eli obláčik a že aha prší....Skutočné...Ja naozaj plačem....

Pozriem sa znovu na ten obraz... A už to chápem... Asi už naozaj a dúfam, že navždy... Dúfam, že toto mi z tej mojej prederavenej hlavy, čo si nepamätá svoje ciele, jednostaj kupuje a stráca diáre, už nikdy nikto nevyfučí....

"Môžeš tu byť... Si vítaný hosť na čestnom mieste....To ja.. To ja som ti kúpil lístok... A bol drahý, milá moja, drahý", hovorí, ako vždy s úsmevom na perách...

"Takže je to jedno, vieš?", dodá napokon a bozká ma niekam medzi ucho a čelo...

"Môžeš byť aj tučná aj sa hnevať, aj keď... toto ti zrovna neodporúčam...môžeš byť chybná, drahá moja...Iné je dôležiťé", dodá a tým vlastne uzavrie tému.

Vydýchnem si... Utriem slzy z líc a...zase raz mám sopeľ... Pozerám na ten ruksak. Ako dobre, že som si ho zobrala... Dúfam, že mám vreckovky...