Izba v rodine takzvanej tvorivej inteligencie, alebo tvorivo pracujúcej inteligencie. Normálne zariadenie. Ani moderné, ani starobylé. Na stole kytica umelých ruží.
Otec, Matka, Syn, Dedko, Priateľka

Otec (jeho hlas zaznieva z druhej izby): Som, akoby ma z kríža sňali.

Matka (Synovi): Chudák otec, je mu, akoby ho z kríža sňali.

Dedko (Synovi): Čo, prosím?

Syn (Dedkovi hlasnejšie): Mamka hovorí, že tatovi je, akoby ho z kríža sňali.

Otec (hlasnejšie): Čo hovorí mamka?

Dedko (Otcovi hlasnejšie): Že si, akoby ťa z kríža sňali.

Otec: Sňali, sňali.

Dedko: Čoo? Čo to hovoríš? Buďte ticho. Zdislav čosi hovorí.

Matka (Dedkovi): Zdislavík hovorí, aby sme ho nechali na pokoji.

Otec: O čo ide?

Dedko: Gražinka hovorí, že prosíš, aby sme ťa nechali na pokoji.

Syn: Tatko, ty si sľúbil, že nám budeš dneska rozprávať.
(Otec mlčí).
Už týždeň to sľubuješ, tatko.

Matka: Počul si, že otca dneska z kríža sňali.

Syn: Nesňali z kríža, mamka, len "akoby ho z kríža sňali".

Otec: Doparoma, prestaňte s tým, čo je zas?

Dedko: Slávinček hovorí, že si, akoby ťa z kríža sňali...

Syn: Slovo sa nedá vziať späť, tatko.

Otec: Hlava mi div nerozskočí!

Syn: Ty si to sľúbil, tato, a teraz sa vyhováraš.

Matka: Keď si to sľúbil, Zdislav, musíš sľub dodržať.

Otec (vojde. Otiera si okuliare. Opravuje si na sebe oblek. Sadá si na stoličku.): Kdeže som to skončil?

Dedko: Že výraz gréckych sôch ukazuje dušu veľkú a statočnú, hoc aj vášnivú.

Otec: Táto duša sa zračí v tvári, a to nielen v tvári Laokoona, tak strašne trpiaceho. Bolesť, ktorá sa zračí vo všetkých svaloch a tvaroch tela a ktorú divák takmer cíti už pri pohľade na kŕčovito stiahnuté podbruško, nehľadiac na tvár a na ďalšie časti...

(Matka vstáva, naznačuje, aby hovoril ďalej, a odchádza po špičkách)

... táto bolesť, hovorím, neprezrádza však nijako zlobu, ani v tvári, ani v celej postave. Nevydáva strašný krik, ako to ospevuje Vergílius.

Matka (vchádza po špičkách): Rozprávaj, rozprávaj... len som pristavila... (obracia sa k Synovi): Veľa vám toho otec rozprával?

Syn: Otec hovorí, že táto bolesť sa však neprejavuje tak, ako to ospevuje Vergílius, že nevydáva strašný krik a tak ďalej.

Otec: Bolesť tela a veľkosť duše rozložil umelec rovnomerne v stavbe celého súsošia a vyvážil ho. Laokoon trpí, ale trpí ako Sofoklov Filoktet...

(Matka vstáva, dáva prst na ústa, odchádza. Otec pokračuje)

Jeho nešťastie nám drása dušu, ale túžime znášať nešťastie vlastné tak, ako to robí tento veľký muž.

(Dedko zíva.)
Matka (vchádza po špičkách): Odstavila som... nenechaj sa vyrušovať... prosím ťa, opakuj, čo si hovoril, inak stratím niť.

Otec (opakuje): Jeho nešťastie nám drása dušu, ale túžime znášať nešťastie vlastné tak, ako to činí tento veľký muž. Otvorenie úst a ten skôr stiesnený a tlmený povzdych, ako píše Gadolet, nedovoľuje...

Dedko: Aaaaa....
(Otec sa k nemu spýtavo obracia)
Či by...

Otec: Prosím.

Dedko: Či  by si nám to, Zdiško, nemohol povedať vlastnými slovami?

Otec: Čím, otecko?

Dedko: No, vlastnými slovami trocha o tom, ako to tam...  Veď Slávinček ešte neni tak vyspelý, aby mohol plne rozumieť Lessingovi. No proste, skús to populárnejšie.

Otec (urazený): Milerád, tak teda, o čom som to...

Syn: O Ríme, tato.

Otec: No, to sa dá ťažko vypovedať. Ohromujúci. Rím. Vlastne som nemal tak veľa času prezerať si mesto. Nebol som tam pre svoje potešenie, to predsa dobre viete.

Syn: Ale to súsošie si videl, tatko?

Otec: Videl.

Syn: Je veľké?

Otec: Taliani hovoria Laocoonte....
(Syn sa dá do smiechu)
A čo je na tom k smiechu?

Syn: Neviem.

Matka: To sú výsledky polytechnickej výchovy.

Otec: Taká je naša mládež. "Nevie". Súsošie predstavuje, ako som už spomenul, otca a dvoch synov. Sú požieraní hadmi, ako je známe. Postavy sú takmer v životnej veľkosti, z mramoru. Synovia sú proporčne menší.

Syn: A hadi?

Otec: Hadi proporčne väčší. Všetky ľudské údy sú opletené hadími telami. V otcovej tvári sa zračí zúfalstvo. Avšak bojuje. Jeho tvár obrátená k nebu vyjadruje bolesť a pokoj.

Dedko (Matke): Čo to vypráva? Stratil som niť.

Matka (hlasno šepoce): Že sa na otcovej tvári zračí zúfalstvo, ale bojuje s hadmi, ktorí sú proporcionálni...
(Dedko súhlasne prikyvuje)

Syn: A kde stojí to súsošie?

Otec: Súsošie sa nachádza vo vatikánskom múzeu. Toto múzeum je skutočným lesom antických sôch. Ako mramorové stromy jedno arcidielo vedľa druhého. Poprsia, torzá, fragmenty.

Syn: Sú tam poprsia? Tak to tam sú aj kočky?

Otec: Poprsia tam sú. A aké mačky? Ten chlapec nemá žiadnu logickú spojitosť predstáv. Mal som smolu. Prídem do múzea, blížim sa k oslnivo bielemu "Súsošiu Laokoon" - samozrejme plno ľudí, nával - výletníci. Dotlačím sa tam. A na podstavci tabuľka: "Laocoonte - calco in gesso. Dello originale in restauro." Áno, tak je to, moji drahí.

(Matka vyskočí a bez slova odbieha. Otec Dedkovi):
Ja otec, takto nemôžem...

Dedko: Musíš ho povzbudiť. Veď po ňom nemôžeš žiadať, aby okamžite chápal Lessinga... Mechanizácia a technizácia už tu vykonali svoje. Čože si myslíš, že to nenecháva stopy, nemrzačí? Ale mal si naozaj smolu! Preletieť Alpy a vidieť len sadrový odliatok originálu. Calco in gesso. Ach, tí Taliani! Je to národ spevákov.

(Syn sa smeje.)

Otec: Čomu sa zas smeješ?

Syn: Neviem.

Otec (Dedkovi): Vidíš, im sa zdá všetko smiešne, a keď sami hovoria "dotiahnuť zajaca do chajdy", tak to je v poriadku. Chudáci koprofágovia, "natrieť zajaca a odpádlovať s ním do stratena"... Sadrový odliatok poskytne určite predstavu o kráse originálu. Ale krása, ktorá vyžaruje z originálu, stojí potom pred nami akoby zbavená tej iskry, ktorú originálu vdýchol umelec.

Syn: U nás, tatko, tiež vidíme dosť často sadrové sochy. Sú to hrdinovia, skladatelia, svätci, významní činitelia z doby kultu osobnosti... Videl som aj sadrový odliatok ruky.

Otec: Človeka až nohy rozbolia, keď sa tak ženie tými sálami múzea. Nekonečná krása. Naraz sa zastavíš ako pribitý a nemôžeš z miesta.

Syn: A dlho sa ide okolo tej krásy?

Otec: Dlho... sú tam imperátori, filozofovia, demagógovia...

Syn: O Neronovi som počul.

Otec (ponuro): Počul som o Neronovi. Na tejto úrovni nemôžem pokračovať. Nemôžem! Radšej si choď von.

Syn: Bol Sokrates veľmi škaredý?

Otec: Choď si von. Do kina. Alebo pôjdem ja...
(Chvíľu je ticho. Otvorenými dvermi je jasne počuť hlas Matky)

Matka: Aký ty si divný, Zdiško, hneď sa rozčúliš. Nemôžeš vlastnému dieťaťu odovzdať aspoň trochu tej krásy, ktorou si sa toľko týždňov sýtil v slnečnom Taliansku?

Syn: Koloseum.

Otec (so záujmom): Čože, Koloseum?!

Syn: Eh, nič...

Dedko: Má dobrú vôľu...

Matka: Veď predsa môžeš hovoriť trochu prístupnejšie.

Otec: Nemôžem.

Matka (je počuť len jej hlas): Nemôžeš, pretože sa ti nechce. Konečne keď už si začal rozprávať, môžeš to dorozprávať vlastnému dieťaťu, ja tiež s chuťou počúvam.

Otec: Veď tam nič nepočuješ.

Matka: Naopak, trochu som počula, len nakoniec som stratila niť.

Dedko: Prepáčte, hneď som naspäť. (Po špičkách odchádza):

Otec: Nebudem nič opakovať od začiatku.

Matka: Hovoril si, že si tam videl len odliatok zo sadry. To musí byť ale ohromný rozdiel.

Otec: Áno. Áno, to je špecifikum materiálu.

Matka: Veď si sa len pred týždňom vrátil.

Syn: Ale prečo je, tato, to súsošie Laokoon také krásne?

Otec (prechádza po izbe): Je v ňom obsiahnutá, milý chlapec, celá vnútorná harmónia antického Grécka. Antický človek harmonicky rozvíjal telo, rozum aj dušu a vďaka tomu stvoril umenie, ktoré je vo svojom súhrne nedostižné. Krása a pravda sa stali jednotou. "Súsošie Laokoon" v prekrásnej harmónii ľudských tvarov, ktoré sa prepletajú s hadími, dokonca aj utrpenie podáva v harmonickej podobe a úmernosti. Som unavený.

Syn: A pokiaľ ide o hadov?

Otec: Hadov?

Syn: A hadi tiež žili v tej prekrásnej vnútornej harmónii, ktorú vyjadrujú ich závity?

Otec: Samozrejme.

Syn (nadšene): Ave, imperator, morituri te salutant.

Otec: Pletieš si epochy.

Syn (krčí ramenami): Ja len tak pre seba... (Dvíha palec, "pohybom cézarov" otáča palec dolu) Ingula!

Otec: Čo tým chceš povedať?

Syn: Eh, nič...

Otec: O čom som to hovoril, stratil som niť...
(Vchádza Dedko, diskrétnym pohybom si upravuje nohavice alebo niečo na nich)

Dedko: Ministerská hlava.

Otec: Prosím?

Dedko: Nič, nič... (Sadá si). Hovor ďalej.

Otec (si prezerá zápisník): Hlava mi div nerozskočí.

Matka (vchádza do izby): No, už to vykypelo.

Otec: Musím už ísť.

Matka: Kamže, Zdislav?

Otec (sa díva do zápisníka): O pätnástej hodine nula tri sekundy mám estetický kútik, o šestnásť päť minút šesť sekúnd zasadanie spojenej jury v súťaži na spoločný pomník Tekly Bondaševskej-Baranovskej a Júlia Słowackého.

Matka: A kedy sa vrátiš?

Otec: Boh daj, aby som sa vrátil! Prišlo niekoľko tisíc návrhov od diletantských sochárov a sochárskych diletantov.

Matka: V trúbe alebo v chladničke nájdeš večeru, keby si sa vrátil neskoro.
(Otec bozkáva Matku na čelo, Syn bozkáva Otca, Otec Dedka atď. Odchádza)

Dedko: O čomže ste tu hovorili s otcom, keď som bol preč?
(Matka opravuje obrus na stole, stiera akýsi prach, upravuje ruže vo váze).

Syn: O súsoší Lakona.

Dedko: Nie Lakona, ale Laokoonta. Opakuj po mne: Laokoonta.

Syn: Laokoonta.

(Matka upravuje ruže vo váze.)

Dedko: Laokoonta.

Syn: Laokoonta.

Matka: Nebudem vás rušiť. (Upravuje ruže. "Dychtivo" načúva rozhovoru.)

Dedko (si pohodlne sadá): Nedopovedal si to...

Syn: Tato videl len sadrový odliatok.

Dedko: Calco in gesso.

Matka: Chudák tato, zas videl len odliatok.

Syn: Taliani spichli na otca chajdu.

Dedko: Ale mal si mi opakovať, čo si sa tu dozvedel, zatiaľčo som bol na chvíľu preč. Vyprávaj svojimi slovami. Nie v origináli...

Matka: Len sa nedajte rušiť. (Odchádza po špičkách z izby.)

Syn: Je to najväčšie sochárske dielo sveta, ktorého harmónia a krása sú nedostižné.

Dedko: Krása je harmóniou, ktorá pozdvihuje ľudstvo k šťastiu ľudstva...

Syn: Originál je v reštaurácii. Dello originale in restauro.
(Dedko sa smeje.)
Čomu sa smeješ, dedko?

Dedko (akoby vystrašený): Len tak, neviem.

Syn: Hadi plní vnútornej harmónie hryzú trpiaceho otca a dvoch synov. Práve v utrpení sa zračí Grékova duša. Je vytesaná v mramore, ale aj sadrový odliatok má tie božské proporcie, ktoré mával antický človek a ktoré my, moderní ľudia, nemáme.

Dedko: Celý život som si vo vnútri chránil krásu, a môžeš mi veriť, že pokým v sebe cítim krásu, nebudem sa cítiť nešťastný.

Syn: A ako to vyzerá?

Dedko: Čo?

Syn: No, tá krása, ktorá je v tebe.

Dedko: Bože, tá polytechnická výchova! Zas musíme začať od Adama. Vidíš, úbohý chlapče, je to tak, akoby si nosil v sebe, jasné, že v prenesenom zmysle, "Súsošie Laokoonta", samozrejme v originále. Sú to hlboké hodnoty...

Syn: A v otcovi je tiež tá krása?

Dedko: Je, práve tá, ktorú dostal odo mňa...

Syn: A v mamke?

Dedko: Akožeby nie.

Syn: A v pani Kviatkovskej je tiež harmónia?

Dedko: Kto je to tá Kviatkovská?

Syn: Naša susedka.

Dedko: V nej tiež, aj keď zmrzačená výchovou, prostredím, životnými okolnosťami. Pretože predsa len v tom starom ľudovom prísloví, že vedomie je podmienené existenciou, možno nájsť zrniečko pravdy...

Syn: A vo mne?

Dedko: A v tebe? Samozrejme.

Syn: Eeee...

Dedko: Čo to znamená, to "eee"?

Syn: Vo mne nie je harmónia.

Dedko: Čože?

Syn: Nič.

Dedko: Opakuj to.

Syn: Vravím, že vo mne nie je ani krásno, ani harmónia.

Dedko: Je, práve že je, lenže ty to ešte necítiš.

Syn: A ja ti, dedko, vravím, že nie je.

Dedko: Je.
Syn: Nie
Dedko: Je.

Syn: Veď ja to predsa viem lepšie, či áno alebo nie, ty sedíš v kresle, dedko, nie vo mne.

Dedko: Nerob zo seba povrchného!

Syn: Nič vo mne nie je, v nič neverím.

Dedko: Nepredstieraj, nepredstieraj.

Syn: Nemám rád ľudí, milujem stroj, auto...

Dedko: Nepredstieraj, nepredstieraj.

Syn: Dedko.

Dedko: Prosím.

Syn: Ty ma doženieš k zúfalstvu, dedko. Dotýka sa ma atómová smrť, vidím záblesk výbuchu na našich tvárach. Prázdno, prázdno. Krása. Harmónia. To pre nás nie je. Chcem byť sám sebou.

Dedko: Tresky plesky.

Syn: Tebe je dobre, deduš. Ty veríš, že si. Tebe je dobre, deduš...

Dedko: Hlúpe dieťa! Keby si... Keby si vedel, ako vyzerá vnútro atómového dedka. Všetci stále len deklamujú o mládeži atómovej doby. Ale nikdy nemyslia na dedkov atómovej doby, alebo na babky atómovej doby, alebo na tetky... O krásu musíš bojovať vždy a všade. V sebe, vo svojom okolí, v kamarátovi, vo váze, v knihe, stole, škole, nábytku, obraze, tanieri, vidličke, lyžici, noži, skrini, v rodinnom kruhu, v snemovni...

Syn: Deduš! Ja už začínam milovať krásu.

Dedko: Si po otcovi. Pamätaj si až do konca života, že umenie je ako vlajka na veži ľudských snáh. Nedaj si z duše vyrvať tú vlajku na veži ľudských snáh. Ja si zatiaľ pôjdem zdriemnuť...

(Odchádza, opierajúc sa "o vnukovo rameno". Po izbe prechádza Matka, upravuje kvetiny vo váze. Prezerá si Svet v obrazoch. Pojedá krehké cukroviny. Privoniava k umelým kvetom. Do izby vbehne zadýchaná Priateľka. Bozkávajú sa. Priateľka kladie na stôl umelé ruže zabalené do papiera.)

Priateľka: Zabudla som! (Podáva Matke kvety.)

Matka (rozbaľuje papier): Prekrásne! Prepáč, musím ich dať do vody. No vieš, to sú hádam pre Zdislava? Skvelo voňajú.

(Bozkávajú sa.)

Priateľka: Nedávaj ich do vody, nie je to treba, sú papierové.

Matka: Ako živé. Musím nasypať do vody soľ, dlhšie vydržia.

Priateľka: Kedy sa vráti Zdislav?

Matka: V stredu, ešte sa ani nestačil prezliecť. Rozprával, rozprával vo dne v noci, teraz je na "žíry". Počkaj, musím ich dať do vody.

Priateľka: Sú papierové.

Matka: Celkom ako skutočné. Prisahala by som, že sú vyrastené.

Priateľka: Ale ty si sa opálila, výborne vyzeráš. A Zdislav?

Matka: Ty tiež krásne vyzeráš. Ale čo sa stalo? Si taká rozrušená.

Priateľka: Je to na mne vidieť?

Matka: Celá sa trasieš.

Priateľka: Predstav si, vyšli Spinozove "Listy".

Matka: Neverím.

Priateľka: Čítala som to v Kultúrnom prehľade.

Matka: V origináli?

Priateľka: Tie listy boli preložené sčasti z latinčiny, sčasti z holandštiny... Som celá rozrušená. Trháme si to s Čižmičkom aj s Matejom z rúk.

Matka: Človek je v dnešnej dobe taký ulietaný.

Priateľka: Strašné.

Matka: Ulietaný, uhončený, naozaj len ťažko nájde sekundu pre seba, pre dušu, pre krásu.

Priateľka: Ohromne ulietaný.

Matka: Sotva niečo pristavíš, už to letíš odstaviť. To je náš osud: Kura domestica.

Priateľka: Naháňaš sa, naháňaš, konca to nemá. A Zdislav?

Matka: Ani si nemôžem trochu v pokoji sadnúť a počúvať Zdislava. To je strašné. (Dáva ruže do váze.) Dnes rozprával o súsoší Laokoonta. Rím pôsobí mohutným, otrasným dojmom. Zdislav je proste do Ríma práve zbláznený. Ešte teraz chodí ako námesačník. Niekedy sa ho bojím zobudiť z toho sna. Zdá sa mi, že sotva sa ho dotknem nejakým našim všedným slovom, spadne z toho stĺpa a rozbije sa. Taliani nás majú strašne radi, proste šalejú, len sa povie Polonia, Polacco, celá tvár sa im rozžiari, a nielen Talianom, aj černochom, Angličanom, Švédom, no všetkým, všetkým. To sa nedá vypovedať.

Priateľka: Už si na tú legendu len matne spomínam.

Matka: Bol to kňaz, ktorý udrel kopijou trójskeho koňa, vo vnútri ktorého sedeli vojaci. Tu náhle z mora vystúpili dva hady obrovskej veľkosti. Poslal ich Poseidón, nepriateľsky zaujatý proti Trójanom.

Priateľka (je maslové cukroviny): No vieš, aké je to aktuálne.

Matka: Hady sa vrhli rovno na Laokoonta, ktorý s pomocou svojich dvoch synov práve chcel obetovať bohom, a v okamihu ovinuli a zahrdúsili otca aj oboch synov.

Priateľka: Na toho legendárneho Apolónovho kňaza v Tróji som zabudla ako na smrť. Agesandros, Polydoros, Athenodoros... Všetko sa mi vykúrilo z hlavy. Keď nemáš príležitosť používať niečo, je po tom veta ! Lessing, Winckelmann, Hamburská dramaturgia.

Matka: Tak ty sa naozaj nedostaneš na krok z domácnosti.

Priateľka: Ako by som sa mohla vytrhnúť z toho kolotoča, veď to poznáš: tu ponožky, a tamto si chce Čižmička nafarbiť vlasy, a zasa Matej si zlomí pero, nejde elektrina, je málo vody, ja sama tiež nemám vždy náladu, ale keď môžem, idem do galérie. Naposledy som bola na vernisáži Glendovej výstavy.

Matka: Je to ten, z ktorého emanuje vzdorná kozmická krása?

Priateľka: To je on.

Matka: No a? Je to vydarené?

Priateľka: Vieš, vychádza práve z vnútorného videnia a ustavične vysiela lúče ultrafialovej a infračervenej.

Matka: Vysiela ich do kozmu, ale zrkadlí ich tiež?

Priateľka: Samozrejme, aj keď z Glendu emanuje vnútorná rozorvanosť, pri náraze na múr Glenda pred nami na okamih rozoviera a evokuje priepasť.

Matka: Pôsobí ako reťazová reakcia po výbuchu krásy.

Priateľka: A to všetko sa deje vo Varšave!

Matka: No práve.

Priateľka: Vôbec sa to nechce veriť.

Matka (vstáva): Prepáč, musím to ísť na chvíľu odstaviť.

(Matka odchádza, Priateľka ponorí na chvíľu tvár do papierových ruží, usmieva sa. Matka sa vracia.)
Vykypelo to.

Priateľka: Vykypelo?

Matka: Áno, môžeme si teraz voľne pohovoriť. Tak si teda predstav, že sa Zdislav vrátil úplne, ale úplne ako znovunarodený. Zdá sa, že je taký ako skôr, ale je iný. Akosi preplnený, nabitý krásou, skutočný akumulátor. Ešte si klobúk na vešiak nezavesil, a už rozprával. A ako on rozpráva! To je proste duševná hostina! Vieš, pre mňa je to hostina, keď počujem, ako sa Zdislav rozpráva so Slávkom. Chápeš: otec a syn.

Priateľka: Áno, to v tej našej frustrácii toľko znamená! 

Matka: Čosi tam na plotne kutím, ale v skutočnosti počúvam, počúvam a počúvam. A tá krása sa proste prelieva z jedných úst do druhých. Sadnú si tak oni dvaja, alebo s dedkom traja... Predstav si, dneska rozprával o súsoší Laokoonta. Úprimne ti poviem, že až vplyvom toho rozprávania ako by som v sebe "zafixovala" existenciu toho súsošia. Človek je rozčúlený, rozlietaný v tej našej atómovej dobe a zabúda na krásu. Práve hmatateľne cítiš, ako Zdislav do Slávka prelieva tú krásu, a dedko im statočne notuje, aj keď si občas zdriemne.

Priateľka: Nedokážem si to predstaviť...

Matka: Je to skutočné sympózium. Predstav si, akú mal Zdišík smolu, originál súsošia Laokoonta bol v dielni reštaurátorov a namiesto toho tam bol sadrový odliatok.

Priateľka: Ach tí Taliani! Ale Zdislav je so svojou cestou spokojný?

Matka: Nielen spokojný, ale práve ako vymenený. Ohromne. Proste sa ani nemôže dosýta vyrozprávať. Rozprával veľa, veľa, včera aj dnes. Len si predstav, sadne si ako kedysi peripatetici a rozpráva a rozpráva. A dedko chodí mlčky okolo a občas niečo prehodí, doplní. Ako Zeus. Stoik starého razenia.

Priateľka: V dobe takej polytechnizácie si predsa len vyhrala šťastný lós.

Matka: Zdislav popisoval včera tak plasticky súsošie Laokoonta, ktoré je v múzeu Vatikánu...
(Odmlčí sa. Po chvíli prepukne v smiech. Smeje sa, hrozne sa smeje. Priateľka sa neisto usmieva.)

Predstav si! (Znova sa "hrozne smeje") Predstav si, zabudla by som ako na smrť porozprávať ti...!
(Skloní sa k Priateľke a šepoce jej do ucha. Tá sa na ňu nedôverčivo díva):

Priateľka: No niečo také!

Matka: Na každom list.

Priateľka: Ja som tiež veriaca katolíčka, ale toto už je moc.

Matka: List na každom od najmenšieho po najväčšieho. Aj také malinké sošky (ukazuje na prste) to majú prikryté sadrovým listom. To vraj na zvláštne želanie ktoréhosi Pia alebo Benedikta. Samozrejme sochy sú mramorové, a tak im tie mramorové časti tela amputovali a na to miesto dali sadrové listy.

Priateľka: To je ale preháňanie, aj keď si spomínam, že u nás boli také prípady, hoci je to celkom iné štátne zriadenie.

Matka: U nás?

Priateľka: Vieš, v dobe rozkvetu dogmatizmu teda kultu osobnosti som bola na výstave sochárstva v Akadémii, a predstav si...

Matka: Hovor, hovor.

Priateľka: Práve v období šikanovania umenia prídem do Akadémie na sochársku výstavu. Rozhliadam sa, chodím sem a tam a cítim sa akosi nesvoja. Čosi mi tam chýba. Ten dav sôch stojí, všetky na mňa pozerajú, a predstav si... (Začína sa smiať, smeje sa hlučnejšie a hlučnejšie, až sa nakoniec chechoce) Predstav si, vidím, že... všetky mužské akty majú virilia schované v čiernych vreckách. Všetky v zamatových pošvách. Myslela som, že tam padnem... Samozrejme tiež sadra.

Matka: Jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať!

Priateľka: Bože. Predstav si, že som zabudla zavrieť... Pa!

(Odbieha. Prichádza Dedko s otvorenou knihou, ponorený do čítania. Prejde izbou. Sadne si, číta. Matka upravuje vo váze papierové kvety)

Matka (pre seba, ale hlasno): Krvi nacedím, a svojmu dieťaťu nedám ubližovať.
(Dedko číta, hundre čosi pod nosom)
Spíte, otče?

Dedko: Áno.

Matko: A čo to čítate, otecko?

Dedko: "Die Kameen des Altertums im Kunsthistorischen Museum in Wien" od Eichlera a Krisa.

Matka (vyťahuje ruže z vázy, ovoniava ich): Nevšimli ste si, deduš, že Slávko je taký pobledlý a zamĺknutý? Už celú hodinu nič neprehovoril. Udivuje ma to.

Dedko: Trebárs nemá, čo by povedal.

Matka: Veľmi ma to znepokojuje. Kto to kedy počul, aby zdravý chlapec mlčal. Buď stoná, alebo sa mu niečo stalo. Ale deti sú teraz také uzavreté. Hádam má nejaké ideologické pochybnosti?

Dedko: Si precitlivelá. Minule sme si pohovorili veľmi zaujímavo. Slávko rozprával veľmi názorne, veľmi plasticky o všetkom, čo mu otec povedal o svojej ceste, o antických prechádzkach... A poviem ti, že som bol prekvapený tou zrelosťou, tými formuláciami, tým vzťahom ku kráse, aký majú otec aj syn a otec so synom navzájom. Rozprával to vlastnými slovami, a predsa z toho vyžarovala krása.

Matka: Samozrejme predo mnou nikto ani muk. To je mi ľúto.

Dedko: Musela si ísť čosi odtiahnuť z plotne, a poviem ti, že si o veľa prišla.

Matka: Skúste to, otecko, svojimi slovami.

Dedko: Ukázalo sa, že Zdislav tam prišiel nie práve v pravý čas. Laocoonte - calco in gesso. Dello originale in restauro. Ale napriek tomu sa mu zdalo, že nielen vzduch okolo toho slávneho súsošia, ale ja jeho organizmus začínala prelínať harmónia. Aj keď to bola len sadrová kópia - idea emanovala.

Matka: Nikdy by som Talianov nepodozrievala z takej zlomyseľnosti.

Dedko: Slávko o tom rozprával s takým zaujatím, akoby mi práve pred očami stála kópia mladého Zdislava.

Matka: Hovorte ďalej, otecko. Som šťastná.

Dedko: Opakujem iba Slávkove slová.

Matka: Rozprávajte, rozprávajte.

Dedko: Sľúb mi, že to nepovieš, a poviem ti, že len viera v krásno ma udržiava pri živote. Viera v krásu krásna a krásu ľudstva.

Matka: A keď si pomyslím, že ti to Slávko všetko tak presne, s takým vkusom opakoval. Chudera babička sa toho nedočkala. Nemohla si to, chuderka, vypočuť. To je chlapec výrazne renesančný, a bol taký maličký, keď som ho priviedla na svet.

Dedko: To si presne vystihla. Volltreffer - ako hovoria obyvatelia Nemeckej demokratickej republiky aj Nemeckej spolkovej republiky....

Matka (si zapcháva uši): Ach, tá politika! Už nechcem o politike ani počuť. Strašne ťa prosím, otče! Politika pre mňa neexistuje. Povedala som si: už dosť. Neviem, nepočúvam. Žijeme len chvíľku. Nervy. Celý ten dogmatizmus aj revizionizmus, to nie je nič na moje nervy. Zdislav sa tiež angažoval v minulých rokoch a dodnes sa z toho celý trasie. V noci sa budieval a kričal: realizmus, surrealizmus. Chodil ako bludná duša. Mám už dosť tých chorôb v rodine.

Dedko: Ale Gražina...

Matka: Ani slovo! Úpenlivo vás prosím, otecko. Už nechajte politiku, nech sa teraz angažujú a vystavujú nebezpečiu tí ostatní! Prečo sa mám stále triasť... tu polytechnizácia, tamto alienácia... nie. Pracujme, a dosť. Naša geofilozofická a fyziologická poloha určuje našu prácu na platforme súžitia rôznych svetových názorov. Pri troche dobrej vôle sa dá všetko zrovnať. Nechcem myslieť na žiadneho Bomboka, Kasavubua... nechcem.

(Do izby vchádza Syn. Vyzerá, akoby "niečo skrýval". Stojí obrátený chrbtom k Matke i Dedkovi)

Dedko: Gražina, sociálna revolúcia, ktorej sme svedkami, vyžaduje obete. Staviame kombináty.

Matka: Obete, obete, kedy už skončí tá hekatomba.

Dedko: Pozri sa na Slávinka, on zrejme čosi tají.

Matka: Pozri sa mi do očí.
(Syn krčí ramenami)
Tak ty nemáš odvahu... ?

Syn (pozrie na Matku): Prestal som veriť v zmysel života.

Dedko (pre seba): Haute nouveauté de la saison.

Matka: Kedy sa to stalo?

Syn: O tretej.

Matka: Ešte nie je tak neskoro. Môžem zatelefonovať Zuzane.

Syn: Nič mi neimponuje a nikto mi ničím nebude imponovať. Všetko sa snažím hodnotiť objektívne, stvorím si vlastný typ osobnosti, ale nie podľa nejakého vzoru.

Dedko: Celý otec...

Syn: Nikoho nechcem napodobňovať, chcem byť sám sebou.

Matka: Už si o tom hovoril s otcom?

Syn: Začal som, ale otec odišiel, pretože mal jury.

Matka: Prinesiem ti niečo na pitie. (Odíde)

Dedko: Pozri sa mi do očí.

Syn: Chcel by som nájsť šťastie v manželstve a dobre platené zamestnanie, to je všetko.

Dedko: Vybral si si už, čím chceš byť?

Syn: Áno.
(Matka vchádza s pohárom vody. Dedko vypije vodu)

Matka: Tak ty si si už zvolil povolanie?

Syn (ľahostajne): To musím každú chvíľu.

Matka: Len fyzickí pracovníci nemusia. Tak ty si si teda zvolil povolanie?

Syn (hovorí rýchlo, ako automat): Samozrejme, samozrejme, môžem ísť na Vyššiu školu zahraničného obchodu alebo na diplomatický odbor, veľmi rád cestujem, mám rád cudzie jazyky, veľvyslanectvo, konzuláty, kino, môžem byť v diplomatickej misii, vieš, mami, že som chcel byť vždy diplomatom a cítim k tomu lásku. Chcem byť splnomocneným vyslancom v Perzskom zálive.

Dedko (dôvtipne): Soraya?

Syn: Na to nepomýšľam.

Matka: Musíme zatelefonovať otcovi.

Dedko (ľstivo): A humanitné vedy, filológia, to ťa nepriťahuje?

Syn (so slameným ohňom v hlase): Deduš! Deduš, ty jediný vieš, po čom túžim. Tamto, to boli sny, mladistvé sny. Pôjdem na filológiu alebo klasickú stomatológiu.

Dedko: Ale dal si slovo, a slovo robí muža.

Syn: Máme už dosť bláznivých smelých hrdinov! Musíme si predovšetkým zaistiť znesiteľnú existenciu. 

Matka: Už mi hovoril môj vnútorný hlas, že chce ísť na medicínu.

Syn (rozhodne): Rozhodol som sa, že pôjdem na medicínu. Pôjdem a nebudem ľutovať námahy. Budem prinášať úľavu trpiacim. Stonajú deti, starí ľudia, ženy. Budem sa špecializovať. Budem pediatrom, psychiatrom, gynekológom. Všetkého sa vzdám.

Matka: Urob to kvôli mne a kvôli trpiacemu ľudstvu, kvôli ľudovému Poľsku i bezpartajným deťom, áno, synu, bež za hlasom svojho srdca.

Dedko: Zdá sa, že je prepchatá.

Matka: Prosím?

Dedko: Medicína je prepchatá. Všetci túžia prinášať úľavu. Ale je toľko iných fakúlt.

Matka: Teda?

Dedko (ľstivo): A čo takto hudobná veda alebo archeológia?

Syn (rozhodnutý): Ďakujem. Pôjdem na hudobnú vedu.

Dedko: Sedemnásť rokov! "Sväté ty nadšenie, nebeský plameňu...!" Nerozhoduj sa napochytro... a čo by si tak povedal takej... oologii? No?

Syn: Tiež ma priťahuje.

Dedko: Máš ešte na výber onolatriu, onomatiku, ontológiu, onaniu, oneiromanciu...

Syn (rozhodnutý): Pôjdem na oneiromanciu.

Matka (dôstojne): Pôjdeš na konzervatórium alebo na stomatológiu ako Čižmička, môžeš si vybrať hudobnú vedu ako hlavný predmet a ako vedľajší gynekológiu... (Vyskočí) Zabudla som ako na smrť... (Odchádza)

Dedko: Tak si si teda zvolil svoje povolanie.

Syn: Áno. Jedno aj druhé ma vábi rovnakou silou. Ďakujem.

Dedko: Poďakuj rodičom, krv by pre teba vycedili.

Syn: Ďakujem.

Dedko: Teší ma, chlapče, že ideš za hlasom svojho srdca. Že vstupuješ do otcových stôp a za otcovým hlasom, a túžiš slúžiť ľudstvu, teda kráse. Kalos katagos. Krásny a dobrý. Zodpovedajúci ideálu ako z morálneho tak fyzického hľadiska. A máš pravdu, že netrváš na gynekológii, archeológia ti dopraje vzrušenie vyššieho rádu. Budeš sa hrabať vo vnútri zeme, a nie nejakej neuvedomelej Marieny.

Matka (vchádza po špičkách): Mám dojem, že niečo vykypelo... Vybral si si niečo?

Dedko: Vybral, a dobre. Lepšie, chlapče, keď sa budeš hrabať v ústach než v zadku. Stomatológia! Stoma! Ústa. Čo sú ústa, nie je riť!

Matka (prerovnáva kvety): Čo to hovoríte, deduš?

Dedko: Nos Poloni non curamus quantitatem syllabarum.

Syn: Tak už sám neviem. (Krčí plecami)

Dedko: Nebeský plameň zhasol, že?

Syn: Isteže.

Dedko: Pôjdem chvíľu von. Prevetrám sa. (Odchádza)

Druhé dejstvo hry Grupa Laokoona (1961), autor Tadeusz Różewicz

Hru preložila do češtiny Vlasta Dvořáčková, vydala DILIA v roku 1965