Prichádzajú. Na stole hrbí sa o ucho pripravená šálka mätového čaju, čelo sa jej rosí, med v nej roztápa.

Aj ja sa pomaly, pomaličky topím. Jar sa tále kdesi spúšťa s globálnym oteplovaním, sukne sa oprašujú zo šatníkových dier, lýtka pália, zapaľujú, labužnícky, ako dobrá ranná cigaretka.

Topím sa pomaličky. Rozpočtujeme budúcnosť, kalkulujeme životné istoty, celá sa desím, som ako mama? A on ma utešuje, klame, že ešte môžeme byť deťmi, a ja mu verím, vrním, vrčím, nerozmýšľam, on je dospelý, nechávam ho, byť mi bezpečím.

Sme deti na striedačku. Ešte pred chvíľou sa musel obliecť do futbalového dresu s jeho menom a ja som ho musela fotiť, ako pózuje v strácajúcom sa slnku s futbalovou loptou a ja som krútila hlavou, že mi horí večera. A teraz ma potľapkáva po ramene, je dospelácky vážny, vraví, ako všetko zvládneme.

A ja v ňom oddychujem, viem, že bude krásne. Pretože je krásne.

Prichádzajú. Letmé horúčavy, dotyky, dôvernosť. Budúcnosť. Je stále tu.