Dnes ráno, cestou do práce som skoro skríkol od bolesti. Sadol som si na sedadlo v trolejbuse a to som nemal robiť. Skoro ma vystrelo od bolesti. Vlastne ma naozaj vystrelo. Postavil som sa a bol som rád, že stojím. Ale môžem si za to sám.

Ja som klasik. V niektorých veciach neexperimentujem. Mám to rád tak normálne. Tak ako celý život. Žiadne extravagancie. Som normálny muž. Mám to rád normálne. Nie tak inak. A na to som mal myslieť aj vo vlaku.

Vlak bol včera večer plný. V nedeľu večer je vždy plný. Obsadené je každé miesto. Sedíte na tom svojom a hotovo. Normálnemu človeku sa vo vlaku nemôže nič stať. Ale normálny človek nevymýšľa. Nepozerá sa hore dole po vlaku. Nevymýšľa s kým bude sedieť a ako a tak. Normálne. Klasicky. Ale ja nie. Ja musím práve v tomto špekulovať.

Lístok na ten nedeľňajší vlak z Košíc do Bratislavy si kupujem v predstihu. Neoplatí sa to nechávať na poslednú chvíľu. Môže sa stať, že človek potom nedostane lístok a bude sa stresovať. Bude musieť ísť iným vlakom, v ktorom sa nepredávajú miestenky a tak bude napríklad celú cestu stáť. A ja vlastne keď teraz na to myslím, tak presne to som mal urobiť. Stáť celú cestu. Potom by sa nestalo to, čo sa stalo.

Kúpil som si lístok v predstihu. Mohol som si teda vyberať: „Lístok so zľavou klasik a do otvoreného vagóna“ povedal som tete pri okienku a taký som aj dostal. V otvorenom vagóne pri okienku. Ja mám otvorený vagón radšej ako kupé. Ale tento otvorený som si vybrať nemal. A preto sa to skončilo tak ako sa to skončilo.

Slovenské železnice sa modernizujú. Zmodernizovali si aj otvorené vagóny. Sú také farebnejšie a krajšie. Ale majú dve vážne chyby. Prvou vážnou chybou je maličký stolček pri okne. Taký maličký, že keď si tam dá sused notebook aby si krátil cestu, tak už tam nedáte nič. To znamená, že knižku žmolíte len na kolenách a ani kávu si z pojazdného bufetu nekúpite, lebo sa nedá kam položiť. Len si tam sedíte a sedíte. A to je ten druhý problém.

Na tých nových sedačkách sa nedá sedieť. Neviem ako ich vyrobili ale vyrobili ich zle. Ja keď si v Košiciach na takú sedačku sadnem tak už v Kysaku si poviem: „Ty si úplný dilino, prečo si si zase kupoval miestenku do otvoreného vagóna?“. V Poprade si už vynadám tak, že to nemôžem publikovať, hoci názov článku sem možno priviedol aj milovníkov perverzných slov a činov. V Liptovskom Mikuláši sa nenávidím a v Žiline začnem hypnotizovať hodinky. Zadok mi už horí a nedá sa s tým nič urobiť. V Trenčíne ticho plačem a v Nitre už stojím pri dverách, že v Bratislave vystúpim. Je zo mňa troska a môj zadok je už doslova v zadku.

Tak teraz sa len chcem opýtať toho čo tú sedačku vymyslel: „To podľa akého zadku si tú sedačku vymeral?“ a ešte sa ho chcem opýtať: „To koľkokrát si na tej sedačke cestoval z Košíc do Bratislavy?“ a ešte pre istotu mu položím jednu otázku: „To načo si experimentoval? Nestačí ti už klasika?“. A už sa neopýtam nič. Po stojačky sa do počítača píše ťažko.