Vstal som a pokúsil som sa prejsť pár rokov. Uvedomujem si, aké je to zložité. Len tak kráčať.

 Naposledy, keď som odkráčal s ľahkosťou pršalo, vonku bola zima  a mňa pri srdci zohrievali ťažko nastrádané úspory a istota, ktorú si za ne kúpim.

Odvtedy som už nikdy tak ľahko nekráčal.  Odchádzal som a bolo mi úplne ľahostajné kam idem, kedy tam dôjdem. Iba som kráčal, kráčal a prežíval každučký  jeden krok ako vlastný radostný nádych.

 - Opúšťaš vlastné korene a zapieraš sám seba. - povedal mi krátko predtým otec. Vtedy som to pripisoval vypitému alkoholu, nedostatku spánku a celkovej bezútešnej atmosfére tej doby. – Odpísal si aj nás. – pokračoval monológom, ktorý som nepočúval. Rozlial som posledné kvapky domácej a zapálil si. Nemám rád sentimentálnosť. Nemám rád slová, city,  slzy  sklamania. Ani trochu. Vlastne vôbec nerád cítim.

Vtedy som však cítil. Nádej možno radosť. Neviem. Nerozumiem pocitom.

Isté je však, že som odišiel. Nebolo to ešte v ten večer, aj keď myslím, že odvtedy sme sa už nevideli. Takže  pre neho akoby to bolo ten večer.

Ráno som vstal, oholil som sa a odišiel na vlak, ktorý ma o dvanásť hodín mal vysadiť na hranici nového života, v novej krajine. Odišiel som rozhodnutý neobzrieť sa a neobzrel som sa. Vtedy som bol na seba pyšný.

Je zvláštne zahodiť viac ako štvrťstoročie života, takmer tridsať rokov seba samého, skúšať zabudnúť na to, čo som a čo ma formovalo.

            - Spomenieš si niekedy na mňa? – počúval som roztrasený  hlas v telefóne, signál sa miestami strácal, slová zanikali v kadejakom piskote a kvílení  rušnej premávky v pozadí.

- Spomeniem. - Tvrdil som a bol by som odprisahal čokoľvek, len aby som už nemusel počuť to chvenie v hlase, kvílenie zlého spojenia a očakávanie. Neviem, čo odo mňa čakala, no bolo to neznesiteľné. Neznesiteľnejšie to už mohlo byť, iba keby som to vedel.

           Sedím v prenajatej izbe, fajčím tunajšie cigarety .

- Najradšej mám tie orieškové.-  zvykla hovoriť. Nechápal som, ako môže tabak niekomu chutiť po orechoch, no nechal som to tak.

 Tieto nechutia orechovo. Kiežby.

Vstal som a pokúsil som sa prejsť pár krokov. Najskôr pomaly, celkom pomaly, uvedomujúc si ten banálny pohyb kladenie jednej nohy pred druhú.

Celkom pomaly, potom o niečo rýchlejšie a rýchlejšie. Až kým v absolútnej rýchlosti neoživím stratenú ľahkosť.