Takéto dni nemám rada. Pocit, že nič nie je také, ako som si predstavovala, mi bráni byť prirodzenou. Prečo mám pocit, že celý svet sa otáča proti mne? Keby ... keby som tak dnes mohla byť s tebou.

     Viem, čo by si urobil, aby si vyčaroval úsmev na mojej tvári a odsunul mrak z môjho vnútra. Posadíš ma do obývačky, spýtaš sa, či si dám džús alebo minerálku. Odpoviem - minerálku. Odídeš do kuchyne a o chvíľku  sa vrátiš s dvomi pohármi. Už v tej chvíli vidím, že nenesieš čistú minerálku. Poznám ten tvoj trik s kvapkou vína už celé roky a hrám našu starú hru. Poďakujem, zoberiem si pohár a odpijem si. Zamračím sa a tvárim sa odmietavo. Spýtam sa, čo si mi tam dal. Usmeješ sa a odpovieš: "Ako vždy, len trošku vína pre chuť, aby si sa uvoľnila. Tak už mi konečne povedz, čo sa deje". Cítim, že ma sústredene počúvaš (mám ťa veľmi rada práve preto, že vždy vnímam,  ako ma počúvaš - až dokonca). Potom sa na sekundu - dve zamyslíš a povieš presne to, čo potrebujem počuť. Alebo mi dáš nejakú otázku a ja - v prvom momente mám pocit, že niekto z nás dvoch stratil súvislosť rozprávania. Chcem sa opýtať, ako to súvisí, no poznám ťa. Viem, že to súvisí. Viem, že chceš, aby som tú súvislosť našla sama. A ja ju nájdem. Začnem sa cítiť lepšie a budem váhať, či to nie je tou "minerálkou" :o). 

     Dnes mi chýbaš, hoci - mohla by som Ti zavolať. Ale máš teraz veľa iných starostí (možno preto mi tak veľmi chýbaš), preto ťa nechcem otravovať. Viem kedy prídeš, a už teraz sa teším. Možno mi zajtra niečo (niekto?) vráti úsmev a dobrú náladu. Ale dnes - som smutná, unavená a ... sama.