„Len mi nevravte, že sa Tom rachol do nej,“ upozornila som ich s vystrašeným výrazom.

„Áno, rachol.“ Povedali zasa všetci traja jednohlasne.

„A preto tu nechcel prísť,“ lebo si myslí, že ju už nikdy nestretne.

„Tá Ona má aj meno!“

„A aké?“ spýtal sa Gustav.

„No, ona sa celým menom volá Mária-Elena Orntová, ale nemá rada keď ju tak niekto volá, takže ju volajú Nena.“ Pozerali na mňa ako na blázna. A nechápavé výrazy všetkých troch mi pripadali vtipné a ja som sa zase začala smiať. Pozreli sa jeden na druhého a pochopili z čoho sa smejem.

„To len preto sa s vami nebaví? A Gustav chodí sám domov.“

„Počkajte zavolám Nene.“

„Čau, čo je? zas návšteva rodičov?“

„Nie, nemohla by si teraz prísť von? Prosím! A ešte jedna otázka páčil sa ti Tom?“

„Super, díky, čau.“

„A čo si tým vyriešila?“ spýtal sa ma Bill.

„Veľa, choď po Toma nech príde von,“ kázala som Billovi.

„Ale on nepôjde.“

„Dore, idem po neho ja!“

„Nie, už idem,“ Bill akoby sa ma bál.

„Dobre, Georg choď s ním. Chcem byť s Gustavom chvíľu sama.“

„Ako chceš,“ a odišli. Ostali sme s Gustavom sami.

„Nechceš so mnou chodiť?“ spýtal sa a pre istotu ma držal, aby som zase nespadla z lavičky.

„Si robíš zo mňa srandu?“

„Vážne, neveríš?“

„nie,“ to som asi nemala povedať lebo si predo mňa kľakol na zem a spýtal sa znova či s ním chcem chodiť.

„Vstávaj, každú chíľu prídu.“

„Až ked mi odpovieš,“ vydieral ma.

„Dobre, súhlasím.“ konečne sa postavil a hneď na to prišli Bill s Georgom.

„A Toma ste kde nechali?“

„čaká, kým tu bude prvá nena a potom príde. Je tu hneď za rohom.“

„Určite?“

„No konečne!“ povedala som jej keď prišla.

„Sorry, zmeškala som autobus.“

„Dobre, Bill choď po Toma.“

„Čo sa deje?“

„Nič, len Tom sa akosi do teba rachol a myslí si, že ťa už nikdy nestretne, ale už mu asi Bill s Georgom povedali, že prídeš. Už ide,“ pomaly kráčal k nám so sklopenými očami, no keď zbadal Nenu, hneď pridal do kroku. Začali sme sa všetci smiať.

„Ahoj,“ pozdravila mu Nena akoby sa poznali už dlho.

„Čau, ja som Tom,“ povedal to tak potichu, že sme ledva niečo počuli.

„Ja som Mária-Elena Orntová, ale radšej am volaj Nena, dobre?“

„Dobre,“ konečne sa Tom prebral z tranzu a mohli sme pokračovať v normálnej konverzácii.

„Takže,“ ozvala som sa po dlhom trápnom tichu.

„toto je Bill a Georg a Gustav“ predstavila som ich Nene.

„Teší ma.“

„Aj nás.“ povedali zborovo.

„Čo budeme robiť?“ spýtal sa Gustav.

„Neviem.“ odpovedala som mu len ja a ostatní len prikývli, že tiež nevedia.

„Už viem,“ skríkol Bill. Chalani akoby mu čítali myšlienky a pýtali sa ho či to myslí vážne.

„Áno myslím, že by to mali vidieť.“.“

„Čo? Nechápali sme s Nenou.“

„Uvidíte.“ musím priznať, že som sa trochu bála lebo sme šli do pivnice. A nevedela som načo. Keď sme vošli, myslela som, že sa mi sníva lebo som vždy chcela hrať na gitaru a tu boli až dve, potom tu bol mikrofón a bicie. Pomaly som začínala chápať.

„To je vaše?“ pýtala som sa s užasnutým výrazom.

„Nie, zlatej rybky,“ ironicky mi povedal Gustav a sadol si za bicie. To ma tiež prekvapilo lebo som nevedela, že hrá na bicie. Tom si vzal gitaru, Georg tiež. Bill si vzal mikrofón, začal odratávať a začali hrať a Bill začal spievať. Ja s Nenou sme si museli od úžasu sadnúť, aby toho nebolo dosť Gustav prehásil, že spolu chodíme. Všetci na nás civeli. Neviem ako dlho sme tam boli, ale keď sme vyšli už vychádzalo Slnko, takže sme tam asi strávili celú noc.

„Ešte príď!“ zakričal za ňou Tom a začervenal sa. Robili sme si z neho srandu, a preto radšej išiel aj on. Spolu s ním sa pobrali Bill a Georg. Zase sme osatli s Gustavom sami. Zákon schválnosti chcel, aby sme sa začali bozkávať a ešte, aby toho nebolo málo zjavila sa tam moja sestra s rodičmi.

„Ehm, ehm,“ ozvala sa sestra. Ja s Gustavom sme sa v tom momente od seba odtrhli a posatvili sa oproti nim.

„To čo má znamenať?“ povedala zatiaľ kľudným tónom mama. S Gustavom sme sa držali za ruky tak som mu ju stískala, že som si myslela, že mu ju rozpučím, ale on ani nemukol. Bála sm sa ich reakcie.

„Nič, mám frajera, vadí ti to? povedala som drzo.

„Tak toto nie, vy ju biť nebudete, ani sa nečudujem, že utiekla z domu.“

„Som jej matka.“

„Nie si, ty si tyran ako celá tvoja rodina,“ ozvala som sa spoza Gustava.

„Ideš s nami,“ začala ma ťahať za ruku ako malé decko. Na Gustava som hodila pohľad typu- zachráň ma a ešte sa uvidíme.

„Viem ísť aj sama,“ povedala som jej. Pustila ma a ja som začala utekať späť za Gustavom.

„Vráť sa,“ vrieskala mama. Ja som sa robila, že ju nepočujem. Gustav zastal a čakal ma. Chytil ma za ruku a skryli sme sa do pivnice, kde sme všetci šiesti asi strávili celú noc. Vedeli sme, že nás tam nenájdu lebo to bola pivnica. A kto by nás hľadal v pivnici.

„To čo malo byť?“ spýtal sa ma Gustav.

„Moja mama s otcom, aspoň vidíš prečo som zdrhla z domu a mám pocit, že domov pôjdu až v nedeľu večer, takže ostanú spať u sestry a ja sa tam nemôžem vrátiť.“

„A čo chceš robiť? Ostať tu? Jesť tiež nemáš čo a veci tu tiež nemáš. Musíš sa vrátiť.“

„Dva,“ opravil ma Gustav lebo bola sobota ráno asi sedem hodín.

„a trebalo by sa naraňajkovať. Pôjdeš ku mne.“

„Nie, to nemôžem. Čo by povedali tvoji rodičia?“

„Nie, to fakt nemôžem prijať a mám ešte nejaké prachy, tak dúfam, že z nich dva dni vyžijem.“

„Ako chceš, ale teraz si ľahni a pospi si,“ mali tam aj gauč, tak som si ľahla a zaspala. Keď som sa zobudila, už som nebola v pivnici, ale v nejakom byte, ktorý som v živote nevidela, ale bol nádherný. Obrovská posteľ ako z rozprávky s čiernymi baldachýnmi. pri nej nočný sotlík tiež čiernej farby a skrine na veci, tiež čierne, ale kombinované s bielou farbou a steny boli tiež biele. To boli veci, ktoré som zatiaľ videla. Vstala som a uvidela ešte niečo. Dvere boli otvorené a na ich vonkajšej strane bolo napísané veľkými čiernymi písmenami: GUSTAV.

„Chceš, aby som dostala infarkt?“

„Nie, to by som neprežil ani ja“ povedala dal mi pusu.

„No vidíš, tak ma nestraš. Dobre, to je tvoja izba kde som spala?“

„hej, prečo páči sa ti?“

„Je nádherná. Kto ti to vymyslel?“

„Ja,“ toto som fakt nečakala, že Gustav je taký rocker, ale zároveň aj romantik s dobrým srdcom a odvahou. Musím sa priznať. Bola som rada, že ho mám.

„Tak čo budeme robiť?“ spýtala som sa.

„Ty vždy myslíš len na jedlo.“

„Nie, nevidno.“

„Ale vidno,“ takto sme sa hádali a potom sme sa začali ohadzovať vankúšmi v jeho izbe. Jasné, že všade bolo perie.

„No super, a je tu neporiadok,“ sklesla som pri pohľade na izbu, keď sme skončili našu ,,vojnu´´