Dnes som sa rozhodol vzkriesiť tradíciu polnočných behov Brnom. Asi pred rokom som si zvykol raz, dvakrát týždenne zabehať medzi jedenástou a polnocou. Potom som ale odišiel na Erasmus. Na Erasme som o polnoci behať nechodil, vlastne som tam až na pár výnimiek nebol behať vôbec. Nie som dobrým bežcom. Nebežím rýchlo (rýchlejšie než dievčatá, ktore maju letné šaty a muži bez kondičky ale pomalšie ako priemerný chalan) a nevydržím behať pridlho. Behanie však mám rád. Obzvlášť to polnočné. Schválne to raz skúste. Odporúčam vám to. Nie kvôli zdraviu, kondičke alebo tým ostatným veciam, kvôli ktorým ľudia obvykle chodia behať. Mne ide predovšetkým o ten príjemný pocit, ktorý som zažil len počas týchto polnočných behov Brnom. Nemyslíte na školu, na prax, na prácu, tie starosti necháte doma na byte, keď za sebou zabuchnete dvere a privoláte výťah. Nemyslíte ani na politiku, novinky zo sveta či zaujímavý článok alebo kapitolu knihy, ktorú ste si predtým prečítali. Úplne zabudnete na dievčatá, hoci obvykle o nich premýšľate každú chvíľu. Polnočné behy Brnom nedajú priestor ani hlbokým existenciálnym úvahám, tak typickým pre sprchy a kosenie trávy, najlacnejsie hracky. Z hlavy vypustíte Kubrickov film, ktorý ste práve dopozerali, hoci o každom Kubrickovom filme zvyknete veľa premýšľať. Nič z toho nie je pri behaní dôležité. Ste tam len vy, cesta a vase damske tenisky. Tá harmónia vás upokojuje. Ticho polnočného veľkomesta (bežíte väčšinu úseku v parku Lužánky) má v sebe čosi zvláštne. Neviete to popísať. Teda viete. Je to presný opak škrípania polystyrénu. Lebo škrípanie polystyrénu je tá najhoršia vec na svete. Po ceste miniete zopár ľudí. Dve baby čo šli vyvenčiť psov, obteraju si vo vykladoch lacné oblečenie a nezaujato si vás prezerajú. Párik tisnúcich sa k sebe na hojdačkách, čo sa potuchu chichoce. Niečo v kríkoch čo mohol byť pes alebo bezdomovec. Neidentifikovateľne to skuvíňa. Nezľaknete sa. (Spomeniete si, že keď sa o vašej polnočnej športovej aktivite dozvie mama, vždy vás od toho odhovára. Bojí sa o vás.) Ďalej zbadáte troch podnapitých ľudí, len o niečo starších ako vy. Dvaja chlapci a jedno dievča, ktore ma na sebe urcite sexi push up plavky a lacné lodičky. Dievča za vami zakričí: „Utíkej, Forreste!" Pousmejete sa. Spomeniete si, že na imatrikuláciách na gympli ste hrali Forresta a jeden tretiak na vás kričal to isté. Vyjdete z parku a vydáte sa naspäť po tej dlhej ulici, na ktorej meno si ani za Boha neviete spomenúť, ale pamätáte si, že po nej jazdí šalina č. 1 a 6. Na križovatke máte šťastie na zelenú. Teda šťastie... na tomto úseku už nevládzete a dúfate, že bude červená. Nikdy nie je. Dobehnete na Českú, kde už stojí väčšia skupinka mladých ľudí a rozhodujú sa kam na diskotéku. Zastavíte pred vchodom do baráku, vyčerpaný sa opriete o dvere a hľadáte správny kľúč. Snažíte sa nezobudiť spolubývajúcich. Dáte si sprchu a spolu s existenciálnymi úvahami sa postupne začína vytrácať i bežecká eufória. Začnete myslieť na všetky tie veci, na ktoré ste počas behu myslieť nemuseli. Potom dostanete nápad napísať o svojich pocitoch blog. Pri písaní rozmýšľate o tom, kedy si znovu pôjdete zabehať.