Pred veľa veľa rokmi raz niekto hovoril príbeh o Pánovi Smetnej hlave. Rada by som ho prerozprávala, ale ako som povedala, bolo to pred veľa veľa rokmi. Hlavné je, že si pamätám pointu. Pointa bola, že čo do seba kto pchá, čo prijíma, čo ho obklopuje, to aj vyžaruje. Príčina a následok.

Ja sa v poslednom čase obklopujem tým, o čom si si celý život vravela, že to robiť nikdy nebudem, že mám svoju hrdosť. Hrdosť odišla, ostala holá pravda. Človek je imúnny iba do určitého bodu. Ten som už prešvihla. Bod, kedy sa môžem obklopovať vecmi, s ktorými stotožnená nie som, a zachovať si svoju tvár. Dokazať si udržať aj cez to všetko svoje názory. Cítim, že už nevládzem. Nevládzem bojovať sama so sebou. Musím sa podvoliť buď sama sebe, alebo sama sebe. Len ktorej mojej časti.

Viem, že tu vediem len možno teoretické kecy, ale verím, že ste ma pochopili. Neviem ani, či ste niekto niečo také niekedy prežívali. Ale mne bliká výstražné svetlo. Svetlo, ktoré hovorí "Rob niečo so sebou, inak skončíš zle."