Včera bol zvláštny deň. Rozmýšľam, kedy vlastne nebol. Jedna haluz prekrýva druhú a v niektorých veciach som jednoducho nepoučiteľná. Vždy ten istý scenár. Až mi je trápne o tom písať. Mám totiž takú malú úchylku, keď ma niekto vytočí, zvyknem si pred jeho meno v telefóne pridať aj nejaké veľavravné slovo, prípadne vetu napríklad „ten, ktorý ťa vytočil“ alebo jednoducho „nevolať“, „nechce ťa“, a keď je veľmi zle „nedvíhať“. V nápaditosti sa vyrovnám hocijakému adolescentovi. Včerajšok nezaostával za obvyklým scenárom. Po dvoch dňoch nereagovania na moju správu som si povedala a dosť, toto ja nemám za potreby, čakať na niečie dodržanie slova. Za chlapa by mali hovoriť činy, žiadne prázdne slová. Neznášam prázdne slová. Neznášam vetu zajtra ti zavolám.

Rozprávala som sa Tomášom a vysvetľovala som mu, že asi si predsa len nájdem regulárneho milenca v Bratislave. Súhlasne prikyvoval a povedal, že mi to už dávno hovoril, že mám ísť do pekla so svojimi debilnými zásadami. Prevrátila očami a prudko zamyslela nad možnosťami. Ak by som využila niekoho z potencionálnych nezadaných, asi by som im ublížila, a to nerobím. Aspoň sa o to snažím. Nevoňajú mi. Vonia mi len jeden a ten nevolá.

Zákon schválnosti funguje stopercentne a ja som na to naozaj expert, vždy keď sa s niekým v duchu lúčim, sa ozve. Neviem, či by som sa nemala lúčiť častejšie. Počas hovoru s Tomášom na displeji začalo blikať meno „Nevolať“. Tomáš povedal zavolať a ja som zavolala. Volala som s mužom menom Nevolať.

Smiali sme sa. Vymenili sme si šťavnaté slová a smiali. Povedala som mu, že za chlapa hovoria činy, a že to mi na ňom vždy imponovalo, tak nech sa podľa toho správa a je veľký chlap. Nevyhováral sa, povedal ako sa veci mali a mne sa to páčilo. Nemám rada výhovorky. Vždy na rovinu. Veci by sa mali hovoriť na rovinu, dôležitý je len spôsob komunikácie a ten vystihuje alebo devalvuje podstatu slov. Naučiť sa komunikovať správnym spôsobom medzi mužom a ženou je hotová veda bez garantovaných správnych odpovedí.

Keď zložil, tešila som sa. Nie z toho, že zložil, ale z toho, že ma moja intuícia nesklamala. Nevolať, znamená nevolať. Znamená to pribrzdenie pred tým, aby človek nevyzeral ako idiot sám pred sebou, aby si zachoval svoju tvár. Nič viac, nič menej. Nie je to súčasť žiadnej debilnej hry kto z koho. Stále tvrdím, muž ktorý ma záujem koná, ten čo nemá záujem, nekoná a ten, ktorý nevie čo chce, nech ide do kelu. V tomto mám úplne jasno, len niekedy mám tendencie sa uistiť, že záujem odo mňa bol prejavený dostatočne jednoznačne. A vtedy sa pokojne ozvem, aj keď podľa príručiek pre mladých svišťov, by som sa asi nemala. Chápem, že signály z mojej strany, môžu pôsobiť mätúco a možno preto. Mám jednoducho rada vyložené karty a žiadne nedorozumenia prameniace z postupného odkrývania svojho ja prekrytého vlastným strachom.

Páči sa mi. Páčil sa mi od prvej chvíle. Páčila sa mi jeho opatrnosť a spontánnosť zároveň.

Zavolal aj podvečer a povedal, že sa zastaví, opýtal sa či nebude neskoro a ja som povedala, že som v meste a nech pokojne príde, rada sa na ten zázrak pozriem.

Sedela som vo svojom obľúbenom bare s kamarátkou, ktorá žije v cudzine. Pozrela sa na mňa a povedala: „Ty sa ideš prvýkrát stretnúť s chlapom a to vyzeráš takto?“ Opýtala som sa ako takto, čo rieši, veď mi povedala predtým, že vyzerám dobre. Ona na to oukej, ale nie na stretnutie s chlapom. Nechápavo som zakrútila hlavou, vypleštila oči, zadívala sa do zrkadiel za barom a dvihla ramená, nič zlé som nevidela. Áno, priznávam, vyzerala som ako odbehnutá z kuchyne, klasicky pruhované triko, rifle, čínany na nohách, ale stále to bolo fajn. A vtedy povedala tú hnusnú vetu: „A čo tá tvoja žemľovka na hlave?“ A začala mi robiť prednášku o mužoch a ženských vlasoch, aby toho nebolo málo, zapojila do toho miestnych barmanov a okolitých prísediacich. V ten moment som ju nenávidela. Z výskumu vyplynulo dlhé krátke to je jedno, ale keď sú dlhé tak, musia byť rozpustené a tie moje neboli. Boli len obyčajne stiahnuté gumičkou a mali klasicky vytvorený drdol na temene hlavy a žiadnu žemľovku.

Odbehla som, nie že by som musela, ale odbehla. Pristihla som sa ako sa pozerám do zrkadla a rozmýšľam, či predsa len nemá pravdu. Rozpustila vlasy. Strapatila. Hrabala. Dávala tvar. A v duchu si hovorila: „Bože Vesperka, čo to robíš?“

Vesperka sa v ten večer chcela páčiť.

Zazvonil telefón.

Pod hodinami za desať minút.

Za chlapa hovoria vždy činy.

(pokračovanie?)

p.s. nehodí sa síce textovo, ale hrali ju dnes :-)