Niekedy sa človek unaví, vieš. Keď sa musí točiť stále v tom istom bordeli dokola. Snažila som sa. Tak veľmi som sa na teba tešila. Ale všetko sa to pokazilo. A na to, aby to fungovalo, treba dvoch, to je taký optimálny počet. Už to ani nebolí, občas ma to naštve a občas zamrzí, ale nebolí. Vzdala som to. Jednoducho ma to unavilo. Už ďalej nevládzem. Emocionálna prázdnota. Na to myslím, keď po práci  fajčím poslednú cigaretu zo škatuľky, symbolické pripálenie na mentálne zdravie všetkých chlapov tohto sveta, ktorí nás pripravujú o rozum. Na tvoje zdravie. Tieto myšlienky by sa mali vyskytnúť na nejakom vznešenom mieste, na lúke pod rozkvitnutými stromami alebo v kostole alebo čo ja viem, na brehu mora. Bohužiaľ. Sedím pred zadným vchodom hotela v postrannej uličke na debničke od Coca Coly a fajčím cigaretu, zatiaľ čo Dublin zažíva len ďalší z upršaných dní a ja len ďalší z rozhádzaných dní, ktorý prišiel potom, ako som prisahala, že I dont give a fuck. Hneď vedľa hlučne steká voda z odtoku a mne sa na vyblednutej tehlovej stene oproti premietajú všetky spomienky, ktoré s tebou mám. Všetky.

Pokašľal si to. Alebo možno ja. Obaja? Možno sme sa len stretli v nesprávny čas. Možno sme len začali od nesprávneho konca. Aj by som povedala, že to bolo celé zle a nikdy sa nemalo nič z toho stať, ale neverím tomu. Keby v tom nebol kúsok osudovosti popri prevažnej väčšine náhody, asi by sme sa tak dlho jeden druhého nedržali. Asi by sme neprekonali tú časovú a priestorovú vzdialenosť. A asi by nás to oboch teraz neštvalo. Ja to prežívam mlčaním, občas si poplačem do vankúša. Ty to prekonávaš tým, že mi všetko vyčítaš. Každý máme svoje cesty.

Neznášam ťa a aj keď viem, že by som mala teraz čo najďalej utiecť a nikdy sa neobzrieť späť, vždy sa vrátim spoza rohu späť. Vlastne ani nemusím, lebo ty si už dávno dvesto míľ za morom. Irónia, ako sa človek rok na niečo teší, teší sa, ako bude zase s tou osobou a potom, keď sú spolu, zrazu všetko prestane fungovať. Niektoré veci nevysvetlíš. Napríklad tvoje správanie.  Ale život by bol jedna veľká nuda bez záhad. A tak som sa rozhodla si to všetko spísať. Všetko, čo cítim vyhodiť na „papier“, aby to šlo preč, ako tá voda z odtoku a netrápilo ma to. Inak sa nepohnem  vpred.

Unavil si ma. Pokazil si mi moju radosť z toho, že som späť v Írsku, tam, kde som chcela byť celý rok. Nebaví ma viac hádať, prečo robíš to, čo robíš. Nebaví ma byť smutná a naštvaná a nebaví ma zbytočne čakať, či nezavoláš. Nebaví ma byť tou polovicou, ktorá to nevie prežiť. Nechce sa mi naďalej živiť falošné nádeje. Tak choď, prosím ťa a nechaj ma. Daj mi pokoj. Ignoruj ma. Zo začiatku to síce bude bolieť, ale stále menej, ako keď jatríš staré rany hneď po tom, ako sa čerstvo zahoja. Tak si nájdi niekoho iného a nechaj ma žiť. Lebo už si ma unavil dosť.

Nejdem to po sebe čítať, lebo by som mala chuť to vymazať. A ja to chcem mat čierne na bielom, že už mám dosť a že je koniec. Taký ten naozajstný...