Posledné dni som sa znovu a opäť zamýšľala nad životom a všetkým čo prináša. Nad štýlom života moderného človeka, nad jeho cieľmi... Priviedlo ma k tomu skúškové? Budete sa možno diviť, ale nie. Priviedli ma k tomu rozhovory s priateľmi, ocinom a sledovanie okolia...

Brat jednej mojej spriaznenej duše vyhlásil, že niekde pomedzi všetky fámy okolo konca sveta v 2012 sa dočítal, že v 2013 má dôjsť k prepólovaniu a mala by prestať fungovať elektrina. Nechcem tu nikomu tlačiť kaleráby do hlavy o tom či to je, alebo nie je pravda, ale len som sa tak zamyslela, koľko ľudÍ by dokázalo prežiť bez elektriny? Žiť ako naši predkovia? Koľkí by sa dostatočne rýchlo adaptovali? Dospela som k záveru, že praví dedinčania a väčšina skautov by s tým nemali problém. Som šťastná, že som skautka. Hoci netvrdím, že by to iní nezvládli. Pevne verím, že v tomto premodernizovanom svete existujú ešte ľudia žijúci aj uprostred betónu, ktorí si vedia predstaviť život bez TV, internetu, rádia... Len vy, vaša rodina, pár susedov... Ľudské vzťahy by sa dostali na novú úroveň. Hoci je pravda, že spojenie s ďalekým svetom by opäť bolo ťažké, ale nie nemožné.

A potom dobehli ku mne správy o úmrtiach, ktoré minimálne zamrzia. Je zvláštne ako s vami pohne strata niekoho, koho ste v podstate ani nepoznali, ale žil tým čo vy, bol vaším bratom... a potom si opäť a znova uvedomíte ľudskú pominuteľnosť. Prečo sa naháňajú ľudia tohto sveta za karierou, vyšším platom, dierou do sveta? Egoisticky hľadiac na vlastné potreby zabúdajú na okolitý svet. Až keď o niekoho prídeme uvedomíme si, koľko pre nás znamenal a čo všetko sme mu nestihli povedať. Prečo sme takí? Prečo ľuďom, ktorí pre nás znamenajú tak veľa to nepovieme? Prečo mlčíme? Ja viem. Bojíme sa. Máme strach z odmietnutia, zo sklamania. Ale náš čas na tejto planéte v tomto tele je obmedzený. Je jedno v čo alebo koho veríte. Koniec príde. Raz určite. Možno o pár rokov, mesiacov, dní, hodín či minút. Neviem kedy, ale príde. Tak prečo to v sebe držíme? Prečo sa bojíme?
Myslím, že nie som tá pravá, čo by vám to mala povedať už len vzhľadom na to, že ja sama v sebe držím kopu tajomstiev tohoto typu neprezrádzajúc ich, bojac sa reakcie. Dúfajúc, snívajúc v to, že nebudem musieť byť ja tá, čo prehovorí prvá. Aj skúšajúci na skúške ma ľahko odhalil - chýba mi správna dávka asertivity...
Ale aj tak vám to poviem. Cítim tú potrebu. Ľudia, otvorte svoje srdcia, nahliadnite do nich a vykričte to, čo tam vidíte. Dajte svojim milovaným vedieť to, ako vám na nich záleží. Povedzte im to. Vás to nič nestojí a ich to poteší. Veď aké je silno obohacujúce, keď vám niekto poviem, že mu na vás záleží?
Mali by sme sa otvoriť svetu, otvoriť ľuďom, ktorých máme radi. Lebo to potrebujú počuť. A možno, možno budeme prekvapení. Prekvapení reakciami, v ktoré sme snáď dúfali len v snoch.

Tak vám aj sebe prajem, aby sme našli dostatok síl a tie správne slová. Jeden múdry človek raz povedal "Nečakaj na správnu chvíľu, vytvor si ju!" .

Ešte prikladám skvelý príbeh, ktorý mi poslala jedna moja skvelá devuška (diky Lenik;) )

Jedného dňa požiadala učiteľka svojich študentov, aby spravili
menný zoznam
svojich spolužiakov v triede na dva čisté hárky papiera a medzi
jednotlivými
menami nechali priestor.

Potom ich požiadala rozmyslieť si tú najkrajšiu vec, ktorú môžu
jeden o
druhom povedať a zapísať ju k danému menu. Zamyslenie im zobralo
zvyšok
hodiny a pri odchode z triedy každý študent odovzdal svoje zapísané
papiere.

V najbližšiu sobotu učiteľka spísala zoznam vecí, ktoré študenti
napísali
jeden o druhom na individuálny hárok papiera každému jednotlivo.

V pondelok odovzdala každému jeho alebo jej zoznam. Krátko nato sa
celá
trieda usmievala. "To naozaj?" počula šepkať z tej či onej strany.
"Nikdy
som si nemyslel, že niečo pre niekoho znamenám.." boli časté
komentáre.

Nik z triedy viac nespomenul tieto zoznamy vzájomných charakteristík
a
názorov. Učiteľka sa nikdy nedozvedela, či to ešte medzi sebou
preberali,
alebo či sa o tom rozprávali so svojimi rodičmi... Ale na tom
nezáležalo.
Toto cvičenie splnilo svoj účel. Študenti boli šťastní sami zo
seba a tiež
jeden z druhého. A život každého jedného plynul ďalej.

Niekoľko rokov neskôr bol jeden z týchto študentov zabitý vo
Vietname a na
pohrebe tohto výnimočného človeka, kedysi študenta sa zúčastnila
aj jeho
vtedajšia učiteľka. Ešte nikdy predtým nevidela vojaka v armádnej
rakve.
Svojho študenta dlhé roky nevidela, bol z neho krásny dospelý muž.

Kostol bol preplnený jeho priateľmi a známymi. Všetci tí, ktorí ho
milovali,
jeden za druhým posledný krát kráčali k jeho truhle. Pani
učiteľka bola
posledná, aby zomrelému vzdala úctu.
Ako tam tak stála, jeden z vojakov, ktorí niesli truhlu, pristúpil k
nej a
opýtal sa: "Boli ste Markovou učiteľkou matematiky?" Pani učiteľka
prikývla
"áno". Nato vojak reagoval: "Mark o vás veľa rozprával."

Po pohrebe, sa väčšina Markových bývalých spolužiakov zišla na
kare. Markovi
rodičia tam boli tiež a čakali na príležitosť porozprávať sa s
jeho bývalou
učiteľkou.

"Chceli sme vám niečo ukázať", povedal Markov otec vyťahujúc z
vrecka svoju
peňaženku. "Toto našli u Marka, keď bol zabitý. Mysleli sme, že by
ste to
mohla spoznať."
Z priehradky opatrne vytiahol dva ošúchané kusy kancelárskeho
papiera. Na
prvý pohľad bolo zrejmé, že boli skladané a otvárané nespočetne
veľa krát.
Pani učiteľka, bez toho, že by sa potrebovala bližšie pozrieť,
vedela, že sú
to papiere, na ktoré ona spísala všetky dobré veci a vlastnosti,
ktoré o ňom
jeho spolužiaci napísali.

"Nesmierne vám ďakujeme za to, že ste toto urobili", povedala
trasúcim sa
hlasom Markova mama. "Ako vidíte, Mark si to veľmi vážil."

Ostatní prítomní spolužiaci sa pomaly zhromaždili okolo. Charlie sa
hanblivo
usmieval, a potom bojazlivo povedal: "Ja mám svoj zoznam stále
odložený doma
vo vrchnom šuplíku pracovného stola."

Chuckova manželka sa pridala: "Chuck ma požiadal, aby som jeho zoznam
vložila do nášho svadobného albumu."

"Ja mám môj tiež odložený!", vykríkla Marilyn, "Vo svojom diári."

Potom Vicki, ďalšia spolužiačka, siahla do svojho vrecka, vybrala
peňaženku
a vytiahla svoj ošúchaný zoznam. "Nosím ho so sebou vždy a
všade.", povedala
a bez mihnutia oka a najmenšieho zaváhania pokračovala: "Myslím, že
každý
jeden z nás si svoj zoznam starostlivo uchoval."

Nato si už pani učiteľka musela v slzách sadnúť. Plakala pre
Marka. Plakala
pre všetkých jeho priateľov, ktorí už nikdy nebudú mať možnosť
ho vidieť.


Naše existenčné zaťaženie je tak silné, že zabúdame na
skutočnosť, že život
raz skončí. A my netušíme, kedy ten deň príde.

Preto povedz, prosím, ľudom, ktorých miluješ, že ich miluješ. Daj
im najavo,
že Ti na nich záleží, že sú pre Teba výnimoční a dôležití.
Vyjadri to, než
bude príliš neskoro.

Jeden zo spôsobov, ako to urobiť, je aj ten, že pošleš tento
príbeh ďalej.
Ak to neurobíš, nestane sa vôbec nič, no Ty stratíš ďalšiu
nádhernú
príležitosť urobiť niečo krásne a dôležité.

Ak si dostal túto správu, je to preto, že niekomu na Tebe záleží a
to
znamená, že pravdepodobne aj Tebe záleží aspoň na niekom...

Ak si príliš zaneprázdnený, odtrhnúť si pár minút práve teraz a
poslať tieto
slová ďalej, zamysli sa, je to po prvý krát, čo neurobíš detail,
aby si
posilnil, možno zmenil svoje vzťahy?

Čím viac ľudom to pošleš, tým viac sa priblížiš k tým, na
ktorých Ti záleží.

Pamätaj, žneš to, čo sadíš. Čo vložíš do životov iných, sa
vráti do toho
Tvojho.




A možno, možno to potrebuje počuť aj malý princ. TO, že ním je...