Ešte pred hodinou slovenčiny som stihol skonštatovať, že tá dominantnejšia časť nášho triedneho páriku a síce Katarína svojmu chalanovi asi ani dnes nedá. Napriek tomu, že ho očividne ľúbi, jej podvedomie správne tuší, že má na viac a že - aj keď takým "ohováračkám" neverí - jej milý Matej pri každej príležitosti balí iné baby. Samozrejme neúspešne.

Písomka, na ktorú som sa celý deň učil dopadla dobre, takže som si celý natešený mohol ísť zahrať volejbal, na ktorého krúžok chodím. Bola tam samozrejme aj Alica. Hralo sa nám fajn, nebolo tam veľa báb, ktoré tam prídu len tak z haluze a potom sa hanbia za ten tanec, ktorý pri chytaní lopty bágrom, predvádzajú. Po ceste domov som Alici povedal I don't want to go home a ona povedala niečo v tom zmysle, že ani jej sa nechce. Tak sme teda šli do mesta, najprv do hypermarketu vypočuť si strašne ujetú pesničku, ktorá hrá z televízoru, v ktorom je menu DVD nejakej animovanej rozprávky, ktorej ratingy už len vďaka tomuto obchodu vyšli na maximum.

Napokon sme však zakotvili v našom obľúbenom klube, ktorý je mimochodom jediný nefajčiarsky v tomto zapadákove. Bolo zvláštne, že za celý čas, ktorý sme tam strávili, sme videli len dva páry v zložení muž-žena.

Potom sme sa šli prejsť a v jednej reštike som si všimol druhú skvelú kamarátku Kely. Bola tam so svojím priateľom, ktorý práve platil účet. S Alicou sme im zakývali a počkali, kým vyjdu von. Jej o cca desať rokov staršiemu priateľovi nebolo veľmi do reči. Vždy bol veľmi priateľský, ale zdalo sa, že nemá veľmi dobrú náladu. Alebo sme mu vadili my. Kely bola veľmi dlhú dobu neohrozená nositeľka titulu Moja najlepšia kamarátka. Mohol som jej povedať čokoľvek a vedel som, že je to v bezpečí. Dokázala ma povzbudiť, pochopiť, podržať. Až si jej priateľ, vtedy ešte internetový kamarát, myslel, že spolu chodíme. Na konci jesene šiel jej priateľ na služobku do Číny a Kely to znášala veľmi ťažko. Prvú služobku ešte dávnejšie prežila, no s touto to už nebolo také jednoduché. Žiaľ, riešila to tak, že sa začala uzatvárať do seba. Nemôžem posúdiť, či kompletne, ale predou mnou určite. A tak som sa o dianí v jej živote začal dozvedať len cez jej blogy. Na začiatku roka sme si to pekne vydebatovali a ona povedala, že ju to mrzí a že mi to vynahradí. Tak sa všetko vrátilo do normálu. Na pár dní. Čím viac sa blížil príchod jej priateľa, tým viac bola v strese a keď jej oznámil, že sa do Číny vracia znova tento rok na tri mesiace, skoro sa nervovo zosypala. Ledva sa zozbierala a práve pred pár dňami jej oznámil, že tam pôjde ešte raz. Medzi týmito termínmi. Ich vzťah sa teda otriasa v základoch. Nejako ako ten náš.

Keď sme s Alicou asi tak o hodinu a pol znova kráčali mestom, chytili sme si na chvíľu ruky. Občas sa nám stretnú, ale je to také nevinné a viacmenej nič neznamenajúce. Trvá to aj tak maximálne 10 sekúnd. Tentokrát to však bolo také príjemné a si vravím, že keď žiaden chlap na Valentína, tak aspoň blízkosť Alice, ku ktorej občas cítim pseudolásku. A ako som sa nedávno od nej dozvedel, niečo podobné cíti aj ona. Akurát, že stále. Ona však nezrozumiteľne povedala niečo, čo neskôr môj mozog rozanalyzoval ako Nedržme sa za ruky. Ruky sa nám aj tak prirodzeným pohybom rozišli, no nepochopil som, prečo to povedala. Tak som sa spýtal:

- Čo si povedala?

- Nič.

- Čo si povedala? - to nič bolo strašne podozrivé.

- Nič.

- Čo si povedala? - zopakoval som.

- Vravím, že nič. Nepoviem ti to.

- Čo si povedala?

- Môžeš to opakovať, aj tak ti to nepoviem.

- Čo si povedala? - spýtal som sa znova, ale potom som sa zháčil - Alebo však, je to jedno, - zahral som nenápadne urazeného.

- Óoo, teraz sa hneváš, - povedala úprimne.

- Nehnevám sa. - odvetil som chladno.

- Dobre, tak ti to poviem. Ale to, čo som povedala, som nechcela povedať, preto teraz zatajujem.

- Jasné, - prerušil som ju.

- Si ako moja sestra, ani tá mi už neuverí, keď jej poviem, - a pomaly sa nachystala odpovedať.

- Vieš čo, je to jedno, - povedal som príliš rázne. Preto som sa to pokúsil trochu zmierniť. Nechcel som, aby sa zožierala blbým pocitom, ako to ona vie najlepšie. - Už na tom nezáleží. Príliš sme to obkecali.

Nasledujúcu polhodinu, ktorú sme spolu ešte boli som sa snažil nebyť príliš naštvaný, ale nedalo sa. Keď sa ma Alica spýtala, prečo som akýsi iný, tak som sa spýtal, aký iný, aj keď som presne vedel, čo tým myslí. Napokon som prišiel domov s tým, že nemá zmysel byť nahnevaný pre ten incident, ktorý sa vlastne ani neodohral, pretože si nedostatok teplej lásky kompenzujem priateľskými citmi k Alici.

Po sprche a rýchlej večeri som si len tak z haluze - ako to pod touto výhovorkou robievam už asi tri mesiace - pozrel profil minule spomínaného bývaleho na jednom českom zoznamovacom serveri. Už dva mesiace tam v kolónke Partner mal Něco se rýsuje. V knihe hostí mal jediný odkaz, a to pozitívny. Keďže dotyčný, čo to písal, bol z rovnakého mesta ako Marek, bolo jasné, s kým v poslednej dobe spáva. Už ma nudilo, že to neprerástlo do možnosti Mám vážny vztah. Keď som si ale všimol, že večer na Valentína sa táto možnosť zmenila, nahrnuli sa mi do očí slzy. Cítil som, ako sa pomaly snažia dostať von. Netuším, prečo sa ma to tak dotklo, ale začal som plakať. Vypol som počítač, ledva sadol na postel a plakal. Upokojoval som sa tým, že je to vlastne dobré znamenie. Že ak si niekoho našiel on, tak ten môj priateľ už pravdepodobne klope na dvere.

Napokon, keď to ustalo som si vzal Matkinove Mužské interiéry a do polnoci som ich dočítal. Krásny nostalgický a nádejný koniec mi pomohol vyrovnať sa z dnešným dňom a odolať nutkaniu napísať Marekovi nejakú trápnu esemesku. Žiaľ, platilo to len na ten deň....