Moje okno svieti nocou tak osamelé a spoločnosť mu robia len nočné svetlá lámp. Bez motýľov, múch a všetkého života a bez zvukov a vôní, len výkrik do tmy na vôkol tak veľmi hluchý. Nehovorím, veď nik nepočúva. O jeseni, o lístí, o kamenných doskách s vyrytým dátumom, kedy sa oči prvý raz otvorili a kedy zas ostali otvorené.  

A medzi tým všetkým o všetkom, čo nemá zmysel.

O strácajúcich sa vlasoch a pribúdajúcich kilách.

O červených vlasoch a krásne hebkej pleti.

O zmysle niekde, kde nie je.

A o tom, aké zvláštne sú fragmenty nocí v dňoch, ktoré nemajú význam.