Zase po dlhšom čase som na svojom milovanom blogu rozhodnutá vybiť si tu všetky nervy lebo inak by to ani nešlo.
Ak by som neklepala do klávesnice tak by som zabíjala.

Som človek a taktiež mám svoje potreby, čo je na tom tak nepochopiteľné?

Znova. Moja milovaná mladšia sestrička sedela na nete od skorého rána až niekedy do teraz. Potrebovala som si niečo pozrieť. A ona, že ma nepustí. Lenže ja si to musím do zajtra pozrieť. Najskôr som cúvala no potom ma začala urážať. Som staršia a nenechám si predsa nadávať! Vypla som to! Surovo som vypla počítač z elektriky a vtedy sa to spustilo. Začala mi nadávať. To bol vrchol. Som veľmi výbušná a toto bolo priveľa.

Keď začala útočiť i na moju vieru neovládla som sa a udrela som ju. Teraz mi je mizerne z toho, že som sa nechala vyprovokovať. Že som ju udrela a správala sa presne tak ako ona. Nemala som taká byť. Mala som byť staršia a rozumnejšia.

Občas pochybujem o svojom psychickom zdraví. Vytočila ma, keby nadávala na mňa tak nič nepoviem. Lenže zaútočila na moju vieru a to je niečo na čo som veľmi citlivá. Radšej keby som sa rozplakala alebo niečo. Ale kdeže ja som ju musela udrieť a teraz ma to mrzí a zožierajú ma výčitky.

A i keby som sa ospravedlnila nebolo by mi to nič platné. Je o nervy a ja sa idem od hnevu a zároveň smútku pominúť.

A tak sedím za PC a čmáram nejaký nezmyselný článok. Znechutená zo všetkého. Už sa mi nechce ani pripravovať veci na zajtra.