Na rozhovor 5 minút

  Na nespravodlivosť okolo seba som sa už nedokázal nečinne prizerať, preto som sa rozhodol konať na vlastnú päsť. V tom čase som už nebol členom odborovej organizácie. (Nemienil som donekonečna svojimi príspevkami podporovať organizáciu, ktorej predseda neprejavil väčšiu ochotu popasovať sa s vedením firmy, aby zamestnanci dostávali mzdu adekvátnu vykonanej práci.)  Preto som ani názory na situáciu  vo firme nešiel prekonzultovať s jej predsedom. Najmä keď sa netajil priateľstvom s pánom Alexandrom R., čo ma iba utvrdilo v názore naň.

S malou iskierkou nádeje, ale predsa som sa rozhodol, že o problémoch, ktoré trápia nielen mňa, ale väčšinu zamestnancov VSŽ, pohovorím s osobou najpovolanejšou, ktorá má aj najvyššiu kompetenciu v rozhodovaní. A  tak som vytrvalo 3 týždne telefonicky prosil pani sekretárku vtedajšieho prezidenta firmy Júliusa R., aby mi dohovorila s ním stretnutie v jeho kancelárii. Mala množstvo výhovoriek, len aby ma odradila. Napríklad podotkla, že keby sa pán prezident mal stretnúť s každým zamestnancom, nič iné by nemohol robiť. Pravda však bola trošku iná, všetci zainteresovaní vo vedení firmy ma veľmi dobre poznali z mítingov i z mojich kritických článkov v  podnikových novinách Oceľ východu, a  preto...

Keď pani sekretárka konečne súhlasila s mojou návštevou u pána prezidenta, po nadiktovaní termínu – ,,17. júna 1998“ – mi nezabudla zdôrazniť, že na rozhovor mám vyčlenených  5 minút.

   ,,Viete, to máte tak...“

  Témou rozhovoru s pánom prezidentom boli mzdy (a prípadné iné odmeny) za poctivo vykonanú prácu. Informoval som ho, že v našej prevádzke som už vyčerpal všetky možnosti s nadriadenými na túto tému, preto som sa rozhodol hovoriť s ním.

Moja prvá otázka:

– Pán prezident, ja mám byť hrdý na to, že pracujem v akciovej spoločnosti VSŽ?

S prekvapeným výrazom sa pozrel na mňa:

– Prečo sa ma to pýtate?

Tak som mu odpovedal:

– Na to, že robím vo VSŽ, síce hrdý som, ale nie som hrdý na mzdu, ktorú dostávam za drinu.

Zareagoval slovami:

– Viete, to máte tak, Slovák, keď má na hodinu 2,20 (korún), tak chce 2,40.

Zjavne vo mne stúpla hladina adrenalínu, ale zdržal som sa poznámky, či je adekvátne, že ja mám (a mne podobní majú) mesačne 9 000 čistého a on (a jemu podobní neoficiálnych) 400 000. Miesto toho som mu uviedol zopár príkladov z nášho strediska. Jeden z nich: Ako údržbári pri prácach na plynových zariadeniach máme príplatok 30 korún za jednu vydýchanú fľašu, ale z toho sa nám ešte odpočíta daň. (Aby som vám vysvetlil: Na spekárni Aglomerácie, keď bola oprava turboventilátorov, sme ešte pred ňou museli my údržbári s dýchacími prístrojmi – fľašami so stlačeným vzduchom – ,,zablendovať“ plynové potrubie, aby do turboventilátora nevnikal plyn. Tých 30 korún sme dostávali za každú ,,vydýchanú“ fľašu. Aj niektorí majstri cítili krivdu voči nám za tento nízky príplatok. Preto zavše pripísali údržbárom väčší počet ,,vydýchaných“ fliaš, aby aspoň trošíčku vykompenzovali ich riskantnú prácu.) Druhý bod sa týkal prašnosti. Povedal som pánu prezidentovi, že ak nevedia investovať do odprášenia prevádzky Aglomerácie, nech aspoň zamestnancom zvýšia rizikové príplatky za prašnosť.

Vypočul si ma a dodal:

– Viete čo? Nehovorte nikomu, že ste boli u mňa, a ja sa vynasnažím niečo v tejto oblasti doriešiť. Hneď na to pani sekretárka otvorila dvere a ukázala na hodinky: Vyhradených 5 minút uplynulo a pán prezident má dôležité rokovanie. (Možno to mali vopred dohodnuté.)

Pri odchode som pánu prezidentovi zdôraznil: Nech sa neobáva, že budem niekde rozprávať o našom rozhovore. Veď som si zobral dovolenku, aby nik netušil, kde som.

Zošokovalo ma, keď som o dva dni prišiel na pracovisko a jeden z kolegov mi povedal, čo sa dialo na prevádzke po mojej dovolenke. (Na druhý deň po stretnutí s pánom prezidentom som bol na preventívnej lekárskej prehliadke.)

– Boli tu nejakí ľudia od pána R. a zisťovali, či nepoburuješ ľudí do protestného štrajku.

Tým mi pán prezident iba potvrdil, ako mu v skutočnosti „záleží“ na riešení skutočných problémov, a tým i na  spokojnosti jeho zamestnancov.

   Nedá sa to vypustiť z hlavy

  Od môjho stretnutia s prezidentom firmy som žil s neodbytnou myšlienkou: Musím to urobiť aspoň ja, aspoň ja musím otvoriť ľuďom oči. Uvedomujem si, že sa ľahko môžem dočkať sklamania, nepochopenia, posmechu. Ale i tak to musím urobiť! Veď som v živote preskákal kadejaké úskalia, a preto si dovolím tvrdiť, že poznám najdôležitejšie problémy, ktoré trápia nás občanov. V duchu sa zároveň snažím presvedčiť aj svoje „prehnané“ obavy: Veď už si sa rozhodol! Všetko máš pripravené, pre prípad fyzického napadnutia si sa tiež poistil (skúsenosti ma nabádajú k ďalšiemu kroku, preto som o pripravovanom proteste informoval šéfredaktora TV Naša pána K. Dohodli sme sa aj na termíne a poprosil som ho, aby sa skontaktoval i s novinármi pôsobiacimi v tlači, zároveň som si na pracovisku vybavil dovolenku, aby som v spomenutom termíne uskutočnil svoj celodenný protest.) Nie, nedá sa to vypustiť z hlavy, ako keď vypúšťate vzduch z balóna alebo z nafúknutej loptovej duše. Nie, nemôžem, neviem sa do nekonečna iba prizerať, čo sa deje s týmto národom, ako ho niektorí politici vedú až na samé dno. Myšlienky vracajúce sa v zlomkoch sekundy nedovolia očiam voľne spočinúť pri predstave, čo všetko sa môže pri mojom proteste stať, a spánok môžem vopred vylúčiť. Sled udalosti, ktoré tomu predchádzajú, ma udržujú v napätí, srdce mi v tej chvíli s najväčšou pravdepodobnosťou búši oveľa viac, ako búšilo po šiestich zabehnutých maratónoch v Košiciach.  

Najhlavnejší problém, ktorý v týchto dňoch vzniká, sa úzko dotýka nášho hutníckeho gigantu – VSŽ. Protest, ktorý sa chystám uskutočniť, mi skrsol v hlave ešte 19. júna 1998. Keď som sa dozvedel, ako sa zachoval prezident VSŽ pán Július R. po mojej návšteve.

   ,,Čo je s tebou?“

  Manželka po klasickej procedúre v kúpeľni prichádza do spálne, vyberá si zo skrine oblečenie. Pri pohľade na mňa hneď vytuší, že niečo visí vo vzduchu. (V tom čase sme svoji už 18 rokov.) Začína dobiedzať:

– Čo je s tebou? 

– Nič. Čo by malo byť? Som iba trochu nevyspaný, ale o nič nejde.

(Celú noc som oka nezažmúril). Manželka vidí, že v tom je nejaký háčik, za tie roky ma veľmi dobré pozná, ale toto je asi niečo vážnejšie.

– Povedz mi, čo ti je. Veď vidím, že sa niečo deje, nikdy som ťa takého nevidela.

Zrazu „vybuchnem“, vyberám obálku, podávam ju manželke a vysvetľujem:

– Vedel som, že keď ťa zasvätím do môjho plánu, budeš sa zbytočne trápiť a budeš zásadne proti takémuto môjmu prejavu.

Prečítala si môj odkaz a ,,spustila sprchu“:

– Ty si sa načisto zbláznil! Veď sa iba strápniš, a urobíš hanbu nielen sebe, ale celej rodine. Ale dobre viem, aký si tvrdohlavý, takže by som ťa od tvojho úmyslu odhovárala asi zbytočne.

Využívam chvíľu, kým stihne zatresnúť dvere na spálni a tým ukončiť náš dialóg, a v rýchlosti dodávam, že som dohodnutý s médiami a nič ma už nezastaví.

           V Košickom Korzári tu na tomto mieste bola umiestnená fotografia z môjho protestu.

                               ............................................................................................................

                                           Na Hlavnej ulici v Košiciach 19.  januára 1999.

    Nedokážem sa iba prizerať

  Krok, ktorý sa chystám urobiť, úzko súvisí s demokraciou na Slovensku od 17. novembra 1989 vo vtedajšom Československu.  Nebyť toho...

Po dlhých takmer 40 rokoch si občania vydýchli, nadobudli pocit, že môžu slobodne rozhodovať o svojom osude. Lenže po krátkej eufórii a rovnako nedlho trvajúcom výraznom nadšení začala krutá realita. Chytráci – poväčšine bývalí eštebáci a komunisti, ktorí „prezliekli kabáty“ a napchali sa do VPN – vedeli, respektíve rýchlo pochopili a naučili sa, ako ľahko možno s nadšenými manipulovať... Demokracia doslova v plienkach vplývala na ľudí do takej miery, že ich zaskočila, a oni sa správali ako dôverčivé bábätká: Dali sa získať každému, kto sa pred voľbami postavil pred nich a viedol ich ,,za ručičku“, ako on (vodca manipulátor) potreboval a uznal za vhodné.  

Nedokážem sa na takéto divadlo iba pozerať, nespokojnosť dávam zreteľne najavo. Laco